POSLEDNÉ „AVE MARIA“ GENERÁLA DE CHARETTA

Zdroj: commons.wikimedia.org

Bolo takmer päť hodín popoludní 29. marca 1796, keď François-Athanase de Charette, hrdinský generál z Vendée, známy skôr ako Monsieur de Charette, vyšiel z väzenia v Bouffay, aby prešiel posledný úsek svojej cesty.

Šesť dní predtým ho zajali v lesoch Chabotterie, zraneného a vyčerpaného po troch rokoch nezlomného odporu. Teraz kráčal smerom k námestiu Place des Agriculteurs, kde na neho čakala popravčia čata. Mal tridsaťdva rokov a počas troch rokov stál na čele povstania vo Vendée a držal v šachu armádu revolučnej republiky.

Kvôli zraneniam kráčal pomaly, ale s hrdosťou. Ľavú ruku mal zaviazanú obväzom. Na hlave mal červenú šatku, elegantne zaviazanú, akoby to bol posledný prejav šarmu námorného dôstojníka, ktorým bol, než sa stal „kráľom Vendée“. Charette ticho recitoval Miserere a preberal ruženec.

Keď sprievod vošiel do ulice Rue de Gorges, generál na okamih zdvihol zrak k oknu. Jeho sestra mu povedala, že tam niekoho uvidí. Starý muž oblečený v čiernom držal v ruke bielu vreckovku. Bol to neprísažný kňaz, verný Rímu, nie jakobínom, rovnako ako ten, ktorý kráčal po jeho boku, abbé Guibert.

Charette sklonil hlavu. Za oknom kňaz rukou nakreslil vo vzduchu znamenie kríža. Bolo to udelenie posledného rozhrešenia.

Námestie bolo už blízko. Päťtisíc vojakov vytvorilo obrovský štvorec. Osemnásť mužov bolo vybraných do čaty, ktorá ho mala popraviť. Pred múrom už stála rakva.

Kňaz, ktorý ho sprevádzal, mu povedal pár slov útechy. Charette mu pokojne odpovedal: „Sto ráz som sa postavil smrti. Teraz jej čelím naposledy, bez toho, aby som jej vzdoroval alebo sa jej bál.“

Odmietol pásku na oči a požiadal dôstojníka, ktorý velil poprave, aby mohol sám dať čate signál na streľbu, až po tom, čo sa pomodlí posledné Zdravas Mária. Bolo mu to povolené. Modlitbu vyslovil nahlas až do posledných slov: „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz…“. Tu sa zastavil, zdvihol ruku a dal rozkaz na streľbu. Zasiahlo ho osemnásť guliek. Padol na zem a odovzdal svoju dušu Bohu.

Charette určite v živote tisíckrát vyslovil: „Sancta Maria, Mater Dei, ora pro nobis peccatoribus, nunc et in hora mortis nostrae“. Ale až do toho dňa tieto dve slová – nunc a in hora mortis – označovali dva odlišné okamihy. Nunc znamenalo prítomnosť; hora mortis patrila do neznámej budúcnosti. Pred puškami republikánov po prvýkrát prestala existovať vzdialenosť medzi týmito dvoma pojmami. Nevyslovil posledné slová: „a v hodine našej smrti“, lebo hodina smrti sa zhodovala s „teraz“, s prítomným okamihom. Zdravas Mária už nebolo prosbou do budúcnosti, stalo sa modlitbou prítomnosti. Všetky Zdravas Mária z Charettovho života sa zbiehali v tomto poslednom Zdravase, ktoré končilo slovom „teraz“...

Charettovo gesto v sebe ukrývalo hlbokú duchovnú teológiu.

Svätý Alfons Mária de’ Liguori v diele Slávna si, Mária takto komentuje posledné slová modlitby Zdravas Mária: „Sancta Maria, Mater Dei, ora pro nobis peccatoribus, nunc et in hora mortis nostrae“: „Modlite sa vždy: modlite sa teraz, keď žijeme uprostred toľkých pokušení a nebezpečenstiev, že stratíme Boha; ale ešte viac sa modlite v hodine našej smrti, keď budeme na pokraji odchodu z tohto sveta a postavenia sa pred božský súd.“ Slovo nunc je časom boja, „pokušenia a nebezpečenstva, že stratíme Boha“. „Hora mortis“ je okamih, keď boj končí a človek sa chystá postaviť pred božský súd.

Zakaždým, keď sa modlíme Zdravas Mária, prosíme o dve milosti: o tú, ktorá je potrebná na to, aby sme boli verní v prítomnom okamihu, a o tú, ktorá nám pomôže vytrvať až do poslednej chvíle. Dva časové úseky obsiahnuté v modlitbe Zdravas Mária sú nunc, prítomný okamih, a in hora mortis nostrae. Mária nám musí pomáhať teraz, lebo každý okamih života je vystavený nebezpečenstvu hriechu; ale musí nám pomáhať predovšetkým v hodine našej smrti, ktorá je okamihom, keď sa duša oddeľuje od tela, opúšťa tento svet a stavia sa pred Boží súd. Hodina smrti je rozhodujúcou hodinou, na ktorú nás v istom zmysle pripravujú všetky ostatné hodiny. Život je sledom „teraz“, až po posledné „teraz“, v ktorom sa nunc zhoduje s hora mortis.

Svätý Ľudovít Mária Grignion de Montfort, apoštol z Vendée, ktorý zomrel v roku 1714, vo svojom diele „Obdivuhodné tajomstvo posvätného ruženca“ komentuje toto „nunc“ a pripomína, že „nemáme istotu o ničom inom ako o tejto prítomnej chvíli“. „Pros za nás teraz, to znamená počas tohto krátkeho, krehkého a biedneho života; teraz, lebo nemáme istotu ničoho iného než prítomnej chvíle.“ Hodina našej smrti – píše – je „strašná a nebezpečná“ hodina, v ktorej sú ľudské sily vyčerpané, telo i duch sú zlomené utrpením a strachom a diabol zdvojnásobuje svoje úsilie, lebo práve v tej hodine sa rozhoduje o našom osude na celú večnosť. Svätý Ľudovít Mária preto prosí Pannu Máriu, aby v hodine smrti odohnala démonov, aby osvietila temnoty, ktoré obklopujú dušu, a vzýva ju slovami: „Veď nás, sprevádzaj nás až na súd, pred nášho sudcu, tvojho Syna.“

Svätec z Vendée tiež odporúča pri modlitbe ruženca urobiť pauzu medzi slovami „teraz“ a „v hodine našej smrti“. „Nunc“ je jediný čas, ktorý skutočne máme. Ale spomedzi všetkých „nunc“ našej existencie bude jedno, ktoré sa od ostatných líši: to posledné. 29. marca 1796 táto pauza už neoddeľovala dva rôzne časy. Pre Charetta, stojaceho pred popravčou čatou, sa tieto dva časy zhodovali: „nunc“ sa stalo „hora mortis“. Keď zdvihol ruku, aby dal signál na streľbu, generál z Vendée naposledy zveril Bohu svoju dušu.

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!