PARADOX BOHATÝCH SOCIALISTOV

Zdroj: aftp.it

Prečo toľko bohatých ľudí podporuje socializmus? Kým „demokratický“ socializmus v Spojených štátoch získava na popularite, vynárajú sa dva znepokojujúce trendy. Po prvé, táto nová forma socializmu je veľmi populárna medzi ľuďmi s vysokými príjmami a vysokou úrovňou vzdelania, ktorí by ju naopak mali odmietať. Po druhé, je oveľa menej populárna medzi pracujúcimi a menej vzdelanými vrstvami obyvateľstva, ktoré socializmus údajne zastupuje.

Nie je preto prekvapujúce, že demokratickí kandidáti, ktorí odmietajú „demokratický socializmus“, dosahujú v oblastiach s nízkymi príjmami lepšie výsledky ako kandidáti demokratickej socialistickej strany, ktorí získavajú hlasy v bohatých štvrtiach.

Prekvapujúce je, že toľko ľudí odmieta uveriť zrejmým faktom. Držia sa už dávno prežitého mýtu, že chudobní budú socializmus vždy oceňovať a bohatí ho budú nenávidieť. To prispieva k posilneniu moci socializmu.

Neporozumenie podstaty socializmu

Táto nejasnosť vyplýva z nesprávneho chápania podstaty socializmu. Príliš veľa ľudí vníma socializmus ako niečo medzi trhovým hospodárstvom a komunizmom.

Bohatí preto vnímajú socializmus ako akúsi poistku na zachovanie svojho bohatstva. Na rozdiel od komunizmu socializmus nezobere všetko. Vláda od bohatých odoberá len toľko, aby sa cítili trochu nepohodlne. Chudobným rozdeľuje len toľko, aby sa stali závislými od svojho štátu.

Socializmus sa tak stáva prostriedkom na získanie „bezplatných“ statkov a výhod, na ktoré si niektorí myslia, že majú nárok. Tí, ktorí vlastnia viac, sú spokojní, že nemusia prísť o všetko, pretože, ako tvrdia, je lepšie trochu ustúpiť, aby sa vyhli strate všetkého.

Tento čisto ekonomický pohľad na socializmus však nepostihuje celú skutočnosť. Socializmus nemožno zredukovať na balík sociálnej pomoci alebo na poistnú zmluvu. Je totiž v rozpore so samotnou ľudskou prirodzenosťou.

Socializmus je metafyzický

Socializmus je ľahšie pochopiteľný, ak ho vnímame nielen ako neúspešný ekonomický systém, ale aj ako metafyzický systém. Zakladá sa na dvoch protikladných metafyzických princípoch: rovnosti a slobode. Tieto dve zložky sú v neustálom napätí, pretože každá z nich má tendenciu potláčať tú druhú. Socialisti interpretujú tieto dva princípy spôsobmi, ktoré sú v rozpore s ľudskou prirodzenosťou.

Socializmus preto vždy presadzuje rovnosť tým, že spoločnosť vyrovnáva prostredníctvom regulácie, zdanenia a dokonca aj konfiškácie. Socialisti považujú nerovnosť v akejkoľvek podobe za odpornú – či už ide o rozdiely v bohatstve, inteligencii, rodinných pomeroch alebo módnych trendoch. Cítia zášť, keď ostatní vlastnia oveľa viac ako oni, a preto podporujú akékoľvek prostriedky na zmenšenie rozdielov v príjmoch, príležitostiach alebo sociálnom postavení.

Toto podnecovanie k závisti je v rozpore s cnosťou spravodlivosti, podľa ktorej ľudia dostávajú to, čo im patrí, vrátane majetku. Zaberanie cudzieho majetku bez spravodlivej náhrady robí socializmus neospravedlniteľným.

Vysvetlenie socialistického paradoxu

Socialistický mýtus tvrdí, že chudobní by mali závidieť šťastie druhým, zatiaľ čo bohatí by sa mali cítiť vinní za svoje úsilie a vlastné šťastie. Takýto výklad je v rozpore s myšlienkou sociálnej harmónie, ktorá je vlastná ľudskej prirodzenosti.

Vysvetľuje však paradox bohatých zástancov a chudobných nepriateľov socializmu. Pre bohatých, ktorí pociťujú výčitky svedomia, je šok z toho, že im bude odobratý majetok, zmiernený skutočnosťou, že vlastnia veľa majetku. Odobratie ich bohatstva bude mať len malý vplyv na ich životný štýl a výrazne prispeje k zmierneniu ich „výčitiek svedomia“.

Na druhej strane sa snahy vyvolať u chudobných závisť často končia neúspechom. Tí najchudobnejší ľudia, ktorí tvrdo pracujú, aby si zarobili na živobytie, vlastnia len málo majetku, a preto sú viac pripútaní k tomu, čo majú. Budú mať sklon brániť sa socializmu, pretože ich zmysel pre vlastníctvo je oveľa rozvinutejší a úzko prepojený s ich každodenným životom. Premeniť ich na socialistov si vyžaduje veľké úsilie.

Sloboda ako voľnosť

Druhou zložkou akejkoľvek formy socializmu je to, že socialisti tvrdia, že sloboda nie je uvedomelá voľba smerujúca k tomu, čo je dobré, ale neobmedzená schopnosť uspokojovať nespútané vášne.

Pre socialistov znamená sloboda bezuzdnosť. Socializmus je preto nepriateľom všetkého, čo túto bezuzdnosť/slobodu obmedzuje, či už ide o legitímnu autoritu, bohatých, rodinu alebo kresťanskú morálku. Všetci títo musia byť označení za nepriateľov, pretože trvajú na obmedzovaní „slobody“.

Z tohto dôvodu sa vždy dá spoľahnúť na to, že socialisti budú podporovať akékoľvek nemorálne správanie, ako je potrat, homosexuálna neviazanosť, promiskuita a nahota. Aj vo svojich najtotalitnejších podobách bude socializmus podporovať nemravnosť ako prostriedok na podkopanie kresťanskej cnosti a poriadku.

Mravná skazenosť bohatých a chudobných

Takýto výklad je v rozpore s poriadkom, ktorý by mal v človeku prevládať a ktorý reguluje vášne. Preto budú dekadentné elity inklinovať k podporovaniu tejto liberálnej stránky socializmu, keďže bohatstvo rozširuje a uľahčuje praktizovanie nemravnosti. Socializmus bude vždy podporovať promiskuitné návyky tých, ktorých chce zvrhnúť. Bude pestovať falošné elity, extravagantné myšlienky a umenie, ktoré podporujú nespútané vášne, a zároveň bude ničiť štruktúry, ktoré udržujú spoločnosť.

Hoci aj najchudobnejšie vrstvy spoločnosti sú náchylné na morálnu korupciu, pri riešení ťažkostí, s ktorými sa stretávajú, sa spravidla spoliehajú na rodinu a náboženstvo. Často majú pohľad na život viac založený na zdravom rozume, ktorý odmieta extravagantné ponuky módy a neviazanosti, ktoré ohrozujú ich spôsob života.

Preto majú socialistické myšlienky tendenciu mať menší vplyv na nižšie vrstvy obyvateľstva kvôli ich pripútanosti k tradičným štruktúram. Keď sú tieto vrstvy odtrhnuté od svojich koreňov, ako tomu bolo počas priemyselnej revolúcie, socializmus nachádza úrodnejšiu pôdu.

Všetci sú terčom

Nikto nie je chránený pred nebezpečenstvami socializmu. Pokiaľ budú existovať pýcha a zmyselnosť, akákoľvek spoločenská trieda bude vystavená ich pokušeniam. Okolnosti môžu spôsobiť, že jedna trieda bude zraniteľnejšia ako ostatné. Rozhodujúcim faktorom pre to, či je človek socialistom, však nie je príjem, ale jeho morálny postoj.

Z tohto dôvodu je kresťanstvo prirodzeným nepriateľom socializmu, keďže trvá na tom, aby ľudia konali v súlade s Božími zákonmi a zákonmi ľudskej prirodzenosti. Padnutá prirodzenosť bude vždy inklinovať k socializmu.

V skutočnosti platí, že čím viac spoločnosť upadá, tým väčšia je príťažlivosť socializmu.

Uplatňovanie kresťanských cností je najúčinnejším spôsobom boja proti socializmu. Socializmus nemôže prežiť tam, kde ľudia obdivujú Boží poriadok stvorenia a milujú a dodržiavajú Jeho zákon.

Socializmus na kresťanov vôbec nepôsobí príťažlivo, pretože tí nachádzajú naplnenie a skutočnú slobodu v tom, že konajú v súlade so svojou povahou, a nie v otroctve vášní. V konečnom dôsledku je socializmus morálnym problémom.

John Horvat

Zdroj: aftp.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!