PAMÄTAJ NA SVOJ KONIEC – A NIKDY NEZHREŠÍŠ
Zdroj: wikimedia.commons.com
Bulvárne noviny patria medzi najčítanejšie. Denne sme konfrontovaní s tvárami celebrít a ľudia so zvedavosťou sledujú aj najmenšie detaily ich života. Napokon však každého čaká rovnaký osud – smrť. Ten, kto vkladá svoju nádej len do pozemských bohatstiev, ocitá sa na pokraji priepasti beznádeje a zúfalstva.
Aj dnešné evanjelium nám pripomína túto pravdu. Hovorí o boháčovi, ktorý si žil v prepychu a nevšímal si chudobného Lazára pri svojej bráne. Po smrti sa situácia obrátila: Lazár bol privedený anjelmi do Abrahámovho lona a boháč skončil v mukách. Keď prosil o zmiernenie utrpenia či varovanie pre svojich bratov, dostal odpoveď, že kto nepočúva Božie slovo, neuverí ani zázrakom. To je dôležité posolstvo pre nás: nestačí vonkajšia sláva, podstatné je srdce otvorené pre Boha.
Hoci dnes nie je moderné hovoriť o smrti či zatratení, Cirkev nám pripomína, že pamäť na smrť je veľký dar milosti. Sv. Ignác Brjančaninov píše: „Smrť pozerá na pozemské diela človeka s chladným úsmevom výsmechu… ale rešpektuje iba služobníka Krista.“ A sv. Ján Klimak dodáva: „Tak ako je chlieb nevyhnutný pre telesný život, tak je pamäť na smrť nevyhnutná pre život duchovný.“ Pamätanie na smrť nás povzbudzuje k bdelosti, k modlitbe a k vernosti v duchovných zápasoch.
Uvedomenie si cieľa – večného života – nás vedie k správnemu nasmerovaniu každodenných rozhodnutí. Žijeme v dobe, keď mnohí upadajú do aktivizmu, naháňajú kariéru či peniaze a až v starobe zistia, že zanedbali to najpodstatnejšie – rodinu, deti, povolanie k láske. Veľa núl na účte im už tieto rozhodnutia nevráti. Nestačí mať len veľké ideály – „Chcem byť svätý“, „chcem žiť pre Boha“ – treba ich pretaviť do konkrétnych skutkov: modlitba, ruženec, časté prijímanie, vernosť povinnostiam. Takéto ciele sú ako maják v diaľke, ktorý ukazuje smer. Ale maják sám nás na breh neprivedie – musíme k nemu veslovať. A to znamená malé, každodenné kroky.
Je preto potrebné mať určené hlavné priority v našom živote. Na prvom mieste musí byť vždy Boh a naše duchovné pravidlo. Práve denné verné plnenie nášho duchovného pravidla, ktorého súčasťou je ranná a večerná modlitba, denná modlitba svätého ruženca a časté sväté prijímanie, je zárukou, že naše základné životné nasmerovanie je správne. Krstom sme sa stali Božími deťmi a udržiavaním pravidelného kontaktu s nebeským Otcom sa môžeme spoľahnúť, že jeho pomoc nám nikdy nebude chýbať.
Ďalším kľúčovým bodom je rozhodnutie sa pre životné smerovanie: rodinu alebo duchovné povolanie. Mladý človek v tom musí mať jasno – čo chce v živote robiť. Rodina musí zaujať po Bohu nasledujúce miesto. Práca má napokon slúžiť na to, aby bola rodina zabezpečená a mohla v pokoji nažívať ako domáca Cirkev, ktorej poslaním je Božie oslávenie v každodennom živote.
Bratia a sestry, život rýchlo uteká. Deň za dňom sa strieda, detstvo sa stalo len spomienkou a mladosť už možno pominula. Boh nám daroval čas ako prostriedok na posvätenie, ale musíme sa pýtať: čo sme s ním urobili? Zhromaždili sme si poklad pre večnosť? Ak nie, načo ešte čakať? Dnes je čas obrátiť sa, dnes je čas začať odznova, lebo zajtrajšok je neistý a patrí do Božích rúk.
Čas, ktorý minul, sa nevráti, budúcnosť je nejasná a aj prítomnosť je krehká – každý okamih môže byť posledným. Koľko ľudí odišlo náhle v sile mladosti? Nech je to pre nás varovaním. Preto neodkladajme dobro na zajtra, ale konajme ho dnes, kým máme čas. Tak si budujeme zásluhy pre večný život.
„Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom“ (Lk 16,10). Svätosť sa nerodí z veľkých slov, ale z vernosti v maličkostiach. „Pamätaj na svoj koniec, a nikdy nezhrešíš“ (Sir 7,36). Malé rozhodnutia sú kameňmi, z ktorých sa buduje cesta k večnosti. Ako horčičné zrnko (Mt 13,31–32) vyrastie vo veľký strom, tak aj naše každodenné voľby, ak sú robené v láske, majú večnú hodnotu.
Keď uvažujeme o konci života, o pamäti na smrť a o každodenných rozhodnutiach, prirodzene sa obraciame k Panne Márii. Ona je pre nás vzorom vernosti v maličkostiach: v Nazarete žila skrytý život, v ktorom sa každodenná modlitba, práca a starosť o rodinu stali cestou k svätosti. Preto ju Cirkev volá „Causa nostrae laetitiae“ – Príčina našej radosti.
Mária nás učí, že veľká „základná voľba“ pre Boha sa uskutočňuje v malých skutkoch poslušnosti a lásky. Prosme ju, aby nás naučila vernosti v malých krokoch, aby sme si zachovali pamäť na večnosť a aby sme raz spolu s ňou mohli vojsť do radosti Božieho kráľovstva.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
