OD RÍMA PO KYJEV: AUGUSTÍNOVA TEOLÓGIA DEJÍN

Krehké prímerie v Gaze nesmie vzbudzovať ilúzie ani o budúcnosti tejto dohody, ani o možnosti blížiaceho sa mieru medzi Ruskom a Ukrajinou. Medzi týmito dvoma prebiehajúcimi konfliktmi existuje navyše podstatný rozdiel. Dohoda v Gaze bola možná predovšetkým preto, že existoval víťaz a porazený, respektíve Izrael a Hamas. Po druhé, pretože sa vytvorila rozsiahla spolupráca arabsko-moslimských štátov, ktoré sa rozhodli obnoviť poriadok, ktorý Hamas narušil útokom na Izrael 7. októbra 2023. Na Ukrajine naopak nielenže ešte nie je víťaz a porazený, ale neexistuje ani široká koalícia štátov, ktorá by bola ochotná izolovať Rusko, ktoré je na rozdiel od Hamasu rozsiahla krajina s jadrovou silou. Čína, od ktorej je Rusko dnes závislé, má veľký záujem zmraziť angažovanosť Spojených štátov v Európe, aby mohla odlákať ich sily z indo-pacifickej oblasti a zasadila Taiwanu smrtiaci úder, na ktorý sa pripravuje už roky. Prezident Trump by chcel zvýšiť vojenskú prítomnosť v tejto geopolitickej oblasti, a preto by sa chcel stiahnuť z európskeho frontu, pričom nechápe, že situácia na Ukrajine sa týka celého Západu. V skutočnosti, v rámci toho, čo nazývame Západom, je Európa z ekonomického, politického a vojenského hľadiska mladšou sestrou Spojených štátov, avšak z duchovného a kultúrneho hľadiska je ich matkou, pretože americká civilizácia má svoje korene v európskom intelektuálnom, náboženskom a morálnom dedičstve. Ukrajina, starobylé kráľovstvo Kyjev, je vzhľadom na svoju históriu a politickú vôľu, ktorú dnes vyjadruje, súčasťou Európy, a nie moskovského Ruska. Opustiť ju by bolo prejavom morálnej zbabelosti a politickej krátkozrakosti. 

Trump navyše, vo svojej snahe ukončiť ukrajinskú otázku, riskuje, že urobí rovnakú chybu ako Putin: podcení nie ani tak charakter Zelenského — herca, ktorý urobil zo svojho života javisko — ako skôr ducha odporu ukrajinského národa: národa, ktorý bez toho, aby bol zlomený, prežil Holodomor, vyhladzovanie hladom (1932 – 1933), ktoré nariadil Stalin a ktoré si vyžiadalo smrť približne 4 miliónov ľudí, a ktorý v rokoch 1941 až 1960 vytvoril najbojovnejší protisovietsky ozbrojený odpor vo východnej Európe. Bude ťažké dosiahnuť dohodu, ktorá by tomuto národu vnucovala neprijateľné podmienky.

Stručne povedané, stojíme pred takmer neriešiteľnými problémami. Prezident Trump určite nepozná stránky, ktoré Rusku venovali Joseph de Maistre (1753-1821) a Juan Donoso Cortés (1809-1853), a možno ani tie, ktoré napísal americký historik Henry Adams (1838-1918). Ten identifikoval nebezpečenstvo tejto východnej krajiny a definoval ju ako obrovskú územnú a ľudskú realitu, ťažko pochopiteľnú a ťažko ovládateľnú, skôr prírodnú silu ako národ v západnom zmysle slova (The Education of Henry Adams. An Autobiography, Modern Library, New York 1996, s. 438-439).

Nie je jasné, do akej miery je primárnym cieľom Trumpa zvýšiť veľkosť Ameriky alebo veľkosť svojho „ja“ tým, že získa ocenenie, ktoré je dnes už diskreditované, ale ktorému zdá sa prikladá veľký význam, a to Nobelovu cenu za mier. Treba však priznať, že americký prezident je obklopený tímom spolupracovníkov, ktorí sú pripravení napraviť jeho chyby v úsudku, zatiaľ čo ruský prezident, ako všetci diktátori, je vo svojich rozhodnutiach dramaticky izolovaný, pretože nikto sa neodváži mu odporovať. Trump hľadí na vavríny, ktoré môže získať po skončení svojho prezidentského mandátu, Putin vie, že je odsúdený vládnuť až do smrti, ak sa chce vyhnúť smrti po skončení svojej vlády. Aj z tohto dôvodu sa zdá, že prezidenta Ruskej federácie poháňa samovražedný impulz. Putin dal zavraždiť svojich protivníkov vo vnútri aj mimo svojej krajiny a necháva masakrovať státisíce svojich spoluobčanov v jednej z najneúspešnejších vojenských výprav, aké Rusko kedy vo svojej histórii podniklo. Letná ruská ofenzíva sa chýli ku koncu a, ako zdôrazňuje Marta Serafini v denníku „Corriere della Sera“ z 20. októbra, ruský cár nedosiahol ani jeden z ohlásených cieľov. Pokrovsk, ktorý je už viac ako rok v ohrození, nepadol, a ruská armáda nikdy nezískala kontrolu nad oblasťami Donecko, Luhansko, Záporožie a Cherson, ktoré si Putin nárokuje. Ruský diktátor vie, že nemôže vyhrať, ale je ochotný urobiť čokoľvek, aby neprehral. Je ťažké predvídať jeho budúce kroky, podobne ako kroky Trumpa, ktorý miluje improvizáciu a prekvapivé zvraty.

Problémom je, že medzinárodné vzťahy boli kedysi zložité šachové partie medzi skúsenými hráčmi, ktorí do hry vložili všetky svoje intelektuálne schopnosti. Dnes naopak dominuje zmätok vášní, ktorý je hlavnou príčinou medzinárodnej nestability. Robert Kaplan hovorí o „shakespearovskom úpadku“, čím naráža na vnútorných démonov, ktorí tlačia politických lídrov k určitému stupňu šialenstva (Il secolo fragile. Caos e potere nel mondo in crisi permanente, Marsilio, Benátky 2025, s. 100). Súčasným mocným však chýba tragické vedomie a veľkosť ducha, ktoré charakterizujú Shakespearove postavy na ich ceste k záhube. 

Alžbetínske divadlo bolo navyše nahradené digitálnym svetom, v ktorom každý jednotlivec – líder, influencer alebo jednoduchý divák – hrá svoju úlohu pred neviditeľným publikom, zatiaľ čo sociálne médiá podporujú a znásobujú expanzívnu silu neusporiadaných vášní. Rovnako ako v Shakespearových drámach, emócie ovládajú rozum, ale vnútorní démoni Macbetha a Othella sa prejavujú vo forme sociálnej závislosti od algoritmov. Hnev, pomsta, nenávisť a zášť sa stali dominantnými impulzmi nestálej kolektívnej psychológie, ktorá sa živí virtuálnym svetom pred pohľadom celosvetového publika. 

V tomto kontexte sa formuje vnútorný pád civilizácie, ktorá je, podobne ako postavy Shakespeara, pohltená vlastnými démonmi. Lenže dnes sa šialenstvo neobmedzuje na ticho paláca, ale sa prezentuje pred obrazovkou ako globálna tragédia v priamom prenose. Psychológia jednotlivcov a más sa vymyká tým, ktorí sa pokúšajú rekonštruovať históriu podľa vopred stanovených ideologických línií, pretože súčasná doba už nie je riadená myšlienkami, ale kolektívnymi náladami a nekontrolovaným pátosom. Vo svete skutočných a virtuálnych vášní sa všetky ideológie rozpúšťajú. Prežívajú však deštruktívne sily komunizmu, ktoré čínsky prezident Si Ťin-pching oživuje v Pekingu a Vladimir Putin pretavuje do praxe moci v Moskve. Proroctvo z Fatimy sa napĺňa a rímskokatolícka cirkev so svojimi neomylnými pravdami viery a morálky zostáva posledným pevným bodom v súčasnom chaose. Keď je všetko pohltené vírom prítomnosti a čas sa stáva prúdom udalostí bez smeru, v ktorom je všetko možné a všetko nepredvídateľné, je potrebná historická a teologická reflexia. Boží zásah je možný v každom okamihu a stačí jediný čin vernosti alebo zrady človeka, aby sa zmenil priebeh udalostí.

V 5. storočí rímsky generál Bonifác, comes Africae, guvernér rímskej Afriky (okolo 422-432 n. l.), zradil svoju vieru a impérium, keď uzavrel dohodu s vandalskými okupantami (Prospero d'Aquitania, Chronicon, ad annum 429). Svätý Augustín, ktorý ho nabádal k boju, zomrel počas obliehania mesta Hippo, keď rozjímal nad významom pádu Rímskej ríše, ktorá sa zrútila nielen v dôsledku sily barbarov, ale aj zrady svojich obrancov. Napriek tomu na troskách tejto ríše vznikla kresťanská civilizácia stredoveku. Teológia dejín svätého Augustína, svedka úpadku Rímskej ríše, je jediná, ktorá môže otvoriť srdce nádeji. Kto iný ako Lev XIV. by dnes mohol obnoviť jej večný význam? 

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!