KARDINÁL MÜLLER: PSEUDOMESIÁŠI NAŠEJ DOBY

Zdroj: thecatholicherald.com

S príchodom adventu – obdobia, ktoré nie je určené len pre sviečky a koledy, ale aj pre obnovenie a posilnenie kresťanskej duše – Cirkev opäť upiera svoj pohľad na tajomstvo Kristovho príchodu. Málokto hovorí o tomto momente s takou jasnosťou a duchovnou naliehavosťou ako kardinál Gerhard Ludwig Müller. Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery je už dlho jedným z najprenikavejších teologických myslí Cirkvi, ktorý sa nebojí diagnostikovať hlbšie duchovné krízy našej doby a vyzývať katolíkov, aby sa vrátili k základom zjavenia.

V tomto rozsiahlom rozhovore kardinál Müller uvažuje o skutočnej podstate adventu ako času očistenia a nádeje, ponúka rady, ako odolávať hluku kultúry konzumu, a skúma paradoxnú zmes sekularizmu a náboženského oživenia v Európe. Otvorene hovorí o Druhom vatikánskom koncile, výzvach, ktoré predstavuje SSPX, a turbulenciách nemeckej synodálnej cesty. Výsledkom je povzbudivá a jasná vízia viery – zakorenená v Kristovi, zakotvená v tradícii a neochvejná tvárou v tvár súčasným skúškam Cirkvi.

Jan Bentz: Keď vstupujeme do adventu, Cirkev predstavuje toto obdobie nielen ako odpočítavanie do Vianoc, ale ako školu bdelosti, očistenia a nádeje. Čo je podľa vás najnaliehavejšou duchovnou úlohou, ktorú by mali katolíci v dnešnej dobe počas adventu znovu objaviť?

Kardinál Gerhard L. Müller: Cyklus liturgického roka odzrkadľuje históriu Božieho spasenia ľudstva. Pri slávení Eucharistie sa Božie spasiteľské dielo stáva sviatostne prítomné v Ježišovi Kristovi pre všetkých ľudí. V čítaniach počujeme hlas prorokov – predovšetkým Izaiáša –, ktorí ohlasujú príchod Mesiáša Izraela, Spasiteľa a Vykupiteľa sveta: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo... Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn, na jeho pleci bude kniežatstvo“ (Iz 9, 1. 5). Toto je nezničiteľné Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš verejne ohlasoval a naplnil ako kráľ Židov na kríži a ktoré priniesol do sveta svojím vzkriesením z mŕtvych.

Každý, kto aspoň trochu premýšľa o zmysle života a berie vážne svoju vlastnú existenciu a identitu, vie, že príprava na Vianoce nemôže spočívať len v nákupe darčekov a oddávaní sa troche sezónnej romantiky. Naozaj dôležité je otvoriť naše uši a pripraviť naše srdcia na príchod Ježiša do našich myslí a životov. Nemôžeme totiž vkladať svoju nádej – v živote ani v smrti – do falošných prorokov a pseudomesiášov ideologického a politického razenia, ktorí v dvadsiatom storočí uvrhli ľudstvo do nepredstaviteľného utrpenia prostredníctvom svetových vojen a genocíd. Naša nádej spočíva výlučne v Bohu, „ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 57).

Mnohí katolíci sa v hluku konzumnej kultúry snažia duchovne pripraviť na Vianoce. Aké praktické disciplíny alebo vnútorné postoje navrhujete veriacim, aby mohli prijať Krista na Vianoce s obnoveným srdcom?

Verím, že vonkajšok a vnútrajšok patria k sebe, pretože naša ľudská prirodzenosť je jednotou tela a duše, rozumu a slobodnej vôle. Ako jednotlivci sme vždy zakotvení v cirkevných, občianskych a kultúrnych spoločenstvách, ktoré nás majú podporovať a posilňovať.

Kresťan si môže každý deň pripomínať, že jeho existencia na svete nie je výsledkom náhody, ale že od večnosti bol vyvolený v Božom Synovi – predurčený ešte pred stvorením sveta a v očakávaní svojej historickej existencie, aby sa stal synom alebo dcérou Božou skrze Ježiša Krista (Ef 1, 4–5).

Ľudský druh bol v súlade s Božím rozumom (logos) a vôľou vytvorený zo zvieracích predchodcov ako rozumná bytosť schopná sebaurčenia. Preto – napriek bežnému zmätku medzi darwinizmom ako biologickou teóriou a metafyzickým konceptom – žiadna ľudská bytosť nie je ontologicky povedané „nahou opicou“, ktorej osudom je vybudovať sa na nadľudskú bytosť prostredníctvom chytrých stratégií prežitia, aby nakoniec vo finálnom evolučnom skoku odovzdala svoju biologickú vedúcu úlohu vysoko technologickému kyborgovi.

Z tohto dôvodu môžeme svoj čas intelektuálne a duchovne formovať prostredníctvom meditácie, modlitby a liturgie. Tieto praktiky nás oslobodzujú od zapletenia sa do mechanizmu zábavy a materiálnej starostlivosti, od otupujúceho hluku trhu a médií a od diabolských ilúzií svetských doktrín spásy s ich propagandou, lžami a vodcami, ktorí sa nechávajú uctievať ako bohovia.

Európa dnes čelí nezvyčajnej kombinácii zrýchľujúceho sa sekularizmu a rozsiahlej imigrácie z kultúr so silným náboženským zázemím. Ako vnímate tento paradox a čo vypovedá o duchovnom stave súčasnej Európy?

Európsky sekularizmus nie je vôbec zbavený náboženstva. Je to mierna – alebo niekedy násilná – forma dechristianizácie. Cieľom nie je čisto imanentná svetskosť, ale nahradenie spásy a pravdy, ktoré pochádzajú od Boha, náboženstvom sebaoslobodenia.

Od osemnásteho storočia je islam v rámci filozofie deizmu a „prirodzeného náboženstva“ považovaný za spojenca v boji proti kresťanstvu. Aj dnes je využívaný takzvanými bojovníkmi proti „islamofóbii“, ktorí dúfajú, že sa toto náboženstvo nakoniec sekularizuje a napokon bude tolerovať – v rozpore so svojou vlastnou pravdou – ateistickú antropológiu.

Pre nás kresťanov nie je rozhodujúce, či žijeme v sekulárnom alebo náboženskom prostredí, ale to, že vkladáme svoju dôveru v Boha prostredníctvom viery, nádeje a lásky – lebo v Ježišovi Kristovi je naša jediná nádej.

Debaty o „duchu“ a „litere“ Druhého vatikánskeho koncilu naďalej polarizujú katolíkov. Aký je podľa vašich skúseností autentický význam koncilu a ako by ho mala Cirkev prijímať dnes?

Toto rozlíšenie je urážkou teologickej inteligencie každého katolíka. Môžeme len súhlasiť s učením Cirkvi, že Ježiš je Pán prostredníctvom Ducha Svätého (1 Kor 12, 3). Doktrína Cirkvi je aktualizovanou doktrínou apoštolov, prostredníctvom ktorej plná pravda Zjavenia zostáva prítomná v histórii – v prítomnosti aj v budúcnosti.

Každý, kto sa odvoláva na „ducha Druhého vatikánskeho koncilu“ v protiklade k jeho záväznej doktríne, sa môže odvolávať na „ducha sveta“ (v zmysle Hegela alebo romantického poňatia národných duchov). To však nemá nič spoločné s Duchom Svätým – treťou osobou Najsvätejšej Trojice –, ktorý inšpiroval autorov Písma a chráni magistérium biskupov a pápežov pred závažnými omylmi.

Situácia SSPX zostáva pastoračnou a teologickou výzvou. Aký je podľa vás najplodnejší spôsob, ako môže Cirkev pristupovať k dialógu s lefebvristickým hnutím a zároveň zachovať jednotu a doktrinálnu integritu?

S touto skupinou prebiehali a naďalej prebiehajú nekonečné dialógy, ale tie sa jednoducho točia v kruhu. Nie je možné obísť uznanie Druhého vatikánskeho koncilu ako dvadsiateho prvého ekumenického koncilu katolíckej cirkvi v súlade s katolíckou hermeneutikou a epistemológiou, ktorú už úplne formuloval Irenej z Lyonu.

Bláznivé reči o „sede vacante“ Petrovho stolca, volanie po revízii koncilu a tvrdenie, že lefebvristi sú poslednou baštou pravej katolicity, musia konečne skončiť. Aj keby mali pravdu v tom, keď poukazujú na rany, ktoré Kristovmu telu spôsobili samozvaní reformátori v duchu modernizmu, nikdy nie je ospravedlniteľné dištancovať sa od Katolíckej cirkvi – hoci cirkev je zmiešaninou svätých a hriešnikov, ako zdôrazňoval svätý Augustín proti prísnej a sebavedomej donatistickej sekte.

Proti Petilianovi, vysoko vzdelanému vodcovi donatistov, vyhlásil: „Neboli sme to my, kto sa od vás oddelil – vy ste sa oddelili od nás. Vy ste sa odtrhli od spoločenstva s univerzálnou Cirkvou“ (Contra litteras Petiliani II, 38).

Teraz je ten správny čas, aby sa všetci katolíci zjednotili v pravde Kristovej, ktorý v osobe svätého Petra a jeho nástupcu – pápeža Leva XIV. – ustanovil trvalý princíp a základ jednoty vo viere a sviatostnom spoločenstve (Vatikán II, Lumen gentium 18).

Nemecká synodálna cesta vyvolala v katolíckom svete značné obavy. Ako hodnotíte tento vývoj a aké sú jeho širšie dôsledky pre jednotu a dôveryhodnosť univerzálnej Cirkvi?

Nemecké diecézy sú súčasťou univerzálnej Cirkvi a sú katolícke, len nakoľko zdieľajú katolícku vieru, sviatosti a božské ustanovenie Cirkvi. Organizácia tzv. Synodálnej cesty nemá žiadnu magistériálnu autoritu, ani nie je ústavodarným zhromaždením oprávneným zriadiť nemeckú národnú cirkev v anglikánskom alebo protestantskom štýle.

Ak aj magistérium pápeža a biskupov je viazané na Zjavenie a jeho uskutočnenie v Písme a apoštolskej tradícii – a nemôže zavádzať doktríny, ktoré sú v rozpore so Zjavením – potom to platí o to viac pre nemeckú synodálnu cestu. Nie je to nič iné ako heretický pokus nahradiť kresťanské chápanie ľudskej osoby genderovou ideológiou a prezentovať toto pokrivenie náuky naivnému publiku ako jej „vývoj“.

Takmer vôbec sa nehovorí o Bohu, Kristovi, Duchu Svätom, sviatostiach, milosti alebo večnom živote – okrem ozdobných fráz, ktoré slúžia ako zbožný náter na zakrytie premeny Kristovej Cirkvi na nábožensko-sociálnu mimovládnu organizáciu s duchovnými sloganmi. Táto zásadná kritika pochádza od kompetentných nemeckých biskupov a významných teológov.

Devastujúci výsledok progresivizmu v Nemecku od 70. rokov 20. storočia je evidentný v hromadnom odchádzaní z Cirkvi, prázdnych seminároch, zatvorených kláštoroch a v desivej nevedomosti o Bohu a katolíckej viere – nevedomosti, ktorú sa anglosaský Bonifác, apoštol Nemcov, snažil prekonať už pred 1300 rokmi (Ep. 28).

A práve pápež František – ktorého nemeckí synodisti inak tak radi citujú – napísal vo svojom liste z 29. júna 2019 „Putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku“, že prvou a najdôležitejšou úlohou Cirkvi nie je vonkajšia štrukturálna reforma, ale nová evanjelizácia: „Cirkev totiž nie je niečo, čo vytvárame my, ani ju nemôžeme znovu vynájsť.“ A jeho nasledujúce slová sa v tomto historickom momente vzťahujú nielen na Nemcov, ale na katolíkov po celom svete: „Cirkev sa neobnovuje prispôsobovaním sa duchu doby, ale znovuobjavovaním evanjelia.“

Rozhovor viedol Jan Bentz

Zdroj: thecatholicherald.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!