Masaker rusínskych katolíkov spáchaný ruskou armádou v Drelówe v Poľsku v roku 1874. Zdroj: generované AI
[Skoršia verzia článku vyšla v časopise European Conservative. Tento časopis medzičasom zanikol po tom, ako ho nová maďarská vláda zoštátnila a následne zrušila. Spolu s časopisom zmizla aj predchádzajúca verzia článku. Keďže jeho obsah zostáva aktuálny, ponúkam ho čitateľom na tomto mieste.]
Niektoré konzervatívne kruhy na Západe vrátane katolíckych vyjadrili sympatie Rusom pri ich útoku na Ukrajinu.
Tieto sympatie sa len ťažko dajú odôvodniť faktami o vojne medzi Ruskom a Ukrajinou. Tieto fakty sú dobre známe: vojnu vyvolala ruská invázia na Ukrajinu, ktorej cieľom je vymazať ukrajinskú národnú identitu a ktorá sa uskutočňuje s veľkou brutalitou. Táto invázia cielene zasahuje aj Katolícku cirkev, ktorá bola úplne zlikvidovaná v oblastiach Ukrajiny dobytých Ruskom od roku 2022. Každý katolícky kňaz v týchto oblastiach je buď mŕtvy, alebo vo vyhnanstve. Rusko navyše pomáha extrémistickému iránskemu režimu, ktorý sa usiluje o víťazstvo islamu a podrobenie kresťanstva a už desaťročia podporuje krvavý terorizmus proti Západu a Spojeným štátom.
Ako môžu konzervatívci za takýchto okolností sympatizovať s ruským postojom alebo ho obhajovať? Tatársky historik Kamil Galejev ponúkol toto vysvetlenie:
Ako boli pôvodne domestikované veľké zvieratá? Veľmi sa mi páči teória, podľa ktorej starovekí ľudia používali rovnaký trik ako dnešní lovci — soľné návnady. Dávali zvieratám soľ, ktorú veľmi potrebujú, a tie preto museli prichádzať. Aj chov zvierat obsahuje prvok podplácania a vyjednávania. […] Ľuďom musíte dať to, čo chcú. A čo vlastne chcú? Zvyčajne je veľmi jednoduché to pochopiť: neprestajne o tom hovoria, hoci to môžu vyjadrovať nepriamo, prostredníctvom projekcií. […] Západná pravica túži po veľkej kresťanskej konzervatívnej mocnosti, ktorá ju zachráni pred progresivistami vyznávajúcimi ideológiu woke. Sníva o nej dňom i nocou. […] Svoju potrebu premieta na najbližšieho dostupného kandidáta — Vladimira Putina, v ktorom vidí otcovskú postavu.
Putin si tieto nádeje uvedomuje a vychádza im v ústrety verejnou kritikou ideológie woke. Mnohí konzervatívci, túžiaci po soli, prijali jeho obraz Ruska a ruskej vlády ako obrancov tradičných kresťanských hodnôt proti liberálnemu, protikresťanskému Západu. Rusko považujú v zásade za správnu stranu a vedia, že ich liberálni nepriatelia na Západe podporujú Ukrajinu. Odtiaľ pramení ich postoj k súčasnej vojne.
Jedným z prejavov týchto konzervatívnych nádejí je úctivý postoj niektorých konzervatívcov k ruskému mysliteľovi Alexandrovi Duginovi, ktorému pracovitosť a plynulá angličtina pomohli získať publikum na Západe. Príkladom je Gavin Ashenden, zástupca šéfredaktora časopisu Catholic Herald. Ashenden je bývalý kaplán kráľovnej Alžbety II., ktorý bol v roku 2019 prijatý do Rímskokatolíckej cirkvi. Po zavraždení Duginovej dcéry Darie, ktorá zahynula v auguste 2022 pri výbuchu bomby v aute v Moskve krátko po tom, ako si s otcom vymenila vozidlo, Ashenden vyzdvihol Duginovo dielo a odsúdil západnú tlač za to, že ho označovala za fašistu: „Je ohromujúce vidieť túto nálepku dokonca aj v novinách, ktoré kedysi patrili medzi naše najprestížnejšie seriózne denníky. Ako sa vôbec mohlo stať prijateľným používať tento pojem ako všeobecnú, ľahkovážnu nadávku bez akýchkoľvek dôkazov?“
Duginovej obhajoby sa ujal aj Michael Millerman v americkom časopise First Things vo februári 2023. Millerman opisuje Dugina ako „mystického filozofa-kráľa“, „hlavného filozofického architekta ideologicky súdržnej alternatívy k západnej politickej moderne“, ktorý ponúka nádejnú cestu vpred napĺňajúcu prísľub Heideggerovho myslenia [sic]. Steve Bannon nazval Dugina „jedným z najväčších a najvplyvnejších geopolitických mysliteľov a stratégov modernej doby“. Jack Posobiec a Tucker Carlson mu poskytli publicitu a vykresľovali ho priaznivo. Sohrab Ahmari vyhlásil, že Duginovej kritike liberalizmu nemožno vôbec nič vytknúť.
Spojenie „ideologicky súdržná alternatíva k západnej politickej moderne“ vystihuje Duginovu príťažlivosť pre konzervatívcov, ktorí sú sami ideovými odporcami západnej moderny a majú sklon predpokladať, že každý ďalší jej odporca je akýmsi ich spojencom. Dugin je nepochybne odporcom západnej moderny a jeho myslenie je v mnohých ohľadoch príznačné pre ruskú spoločnosť a intelektuálny život. Toto myslenie stojí za preskúmanie práve preto, aby sme pochopili, prečo sa konzervatívci mýlia, ak považujú Putinovo Rusko za jav, ktorý je im akokoľvek ideovo blízky alebo ktorý dáva dôvod na nádej.
Myslenie a životnú dráhu Alexandra Dugina možno zhrnúť takto: zasvätil svoj život skúmaniu a propagácii západného ezoterizmu a jeho spájaniu s ruským nacionalizmom. Väčšina ľudí je, našťastie, so západným ezoterizmom neoboznámená, a preto si výklad o Duginovi vyžaduje aj vysvetlenie jeho intelektuálnych koreňov a vplyvov.
Tieto korene spočívajú v bohatej ruskej tradícii ezoterických a okultistických nezmyslov. V 19. storočí k tejto tradícii patrili svetoznámi okultisti, napríklad Helena Blavatská. Po revolúcii v roku 1905 cárska vláda zmiernila kontrolu náboženských a ideologických hnutí v Ruskej ríši. Okultistické skupiny vďaka tomu prekvitali a získali v ruskej spoločnosti značný vplyv. Patrila k nim aj jedna frakcia boľševickej strany — „bohostrojitelia“.
Bohostrojiteľov viedli Alexander Bogdanov, spoluzakladateľ boľševickej strany spolu s Leninom, Maxim Gorkij a Anatolij Lunačarskij. Domnievali sa, že náboženské mýty, obrady a symboly sú mocnými nástrojmi, ktoré treba nanovo interpretovať v prospech socializmu a kultu ľudstva, namiesto toho, aby sa jednoducho zavrhli. Proti ich projektu vystupoval Lenin, dôsledný materialista, ktorý zvíťazil v mocenskom zápase v strane. Bogdanov bol vytlačený z politiky a začal sa venovať výskumu krvných transfúzií ako prostriedku predlžovania ľudského života; v roku 1928 zomrel v dôsledku nevydarenej transfúzie. Lunačarskij si udržal miesto v boľševickom vedení a stal sa prvým ľudovým komisárom školstva v Sovietskom zväze. Pokúšal sa získať podporu okultistov pre sovietsky režim. Po jeho smrti v roku 1933 — prekvapivo z prirodzených príčin — bola pamiatka naňho v Sovietskom zväze vymazaná. V šesťdesiatych rokoch bol rehabilitovaný a obnovený záujem o jeho myšlienky sprevádzala vlna nadšenia pre okultizmus v sovietskej spoločnosti.
Duginovo vlastné myslenie má korene v okultistických hnutiach šesťdesiatych rokov. V tomto desaťročí založil Jurij Mamlejev „Južinský krúžok“. Mamlejev bol okultista a autor hojne čítaných románov vyznačujúcich sa skutočne zarážajúcou zvrátenosťou a obscénnosťou. Krúžok tvorilo neformálne zoskupenie podobne zmýšľajúcich intelektuálov a umelcov, ktorí sa sústreďovali okolo Mamlejeva a stretávali sa v jeho byte v Južinskej uličke v Moskve. Mamlejev viedol členov krúžku k intenzívnemu štúdiu západných ezoterických a okultistických diel.
Zaujímal sa o hinduistickú a budhistickú metafyziku a usiloval sa zosúladiť metafyzické stanoviská hinduizmu a ruského pravoslávia. Zastával gnostickú predstavu, podľa ktorej je hmotný vesmír vo svojej podstate zlý a skazený. Tvrdil, že kontakt s Božstvom mimo tohto sveta možno dosiahnuť extrémnym správaním, ktoré umožňuje preniknúť do metafyzických hlbín. Viedol Južinský krúžok pri obradoch, ktoré mali viesť k takémuto prielomu; ich súčasťou boli zvrátené sexuálne rituály a požívanie mimoriadneho množstva alkoholu. Domnieval sa, že duchovná elita ruských okultistov obnovuje ruskú okultnú tradíciu a robí tak z Ruska duchovné centrum sveta.
Po Mamlejevovom odchode do Spojených štátov v roku 1974, kde prijal učiteľské miesto na Cornellovej univerzite, sa hlavnou postavou krúžku stal Jevgenij Golovin. Golovina spočiatku uchvátil René Guénon (1886 – 1951), francúzsky okultista, ktorý veril v prvotnú duchovnú tradíciu neľudského pôvodu, tvoriacu základ všetkej náboženskej praxe.
Guénon sa domnieval, že táto údajná prvotná tradícia, ku ktorej sa hlásil, sa v kresťanstve zachovala v ezoterickej podobe pod exoterickým rúškom. Nástup moderny pokladal za katastrofu, pretože osvietenstvo odmietlo mágiu a okultizmus. Guénonovo myslenie dostalo názov „tradicionalizmus“, čo je pojem, ktorý v tomto kontexte nemá nič spoločné s náklonnosťou k tradičnej latinskej liturgii. Táto prvotná tradícia v jeho podaní bola zmesou hinduistických a gnostických myšlienok.
Guénon zastával názor, že duchovný pokrok sa dosahuje iniciáciou do ezoterickej tradície určitého náboženstva a že záchrana ľudskej spoločnosti závisí od prevzatia moci zasvätenou elitou. Významne ovplyvnil krajne pravicovú rumunskú Železnú gardu v tridsiatych a štyridsiatych rokoch a Mirceu Eliadeho, horlivého člena Železnej gardy v tridsiatych rokoch, ktorý od päťdesiatych rokov pôsobil ako vplyvný religionista na Chicagskej univerzite. Niektoré prvky Guénonovho myslenia možno rozpoznať aj u Eliadeho kolegu Levi Straussa. V šesťdesiatych rokoch vznikla Železná garda aj v Argentíne a za jeden zo zdrojov svojej inšpirácie považovala Eliadeho spolu s Leninom. Vtedajší páter Jorge Bergoglio SJ sa stal hlavným duchovným poradcom argentínskej Železnej gardy a pomohol jej tým, že jej odovzdal kontrolu nad Universidad del Salvador v Buenos Aires.
Golovinovi sa však Guénonovo podmienečné prijatie kresťanstva zhnusilo, a preto sa od neho obrátil k Juliovi Evolovi (1898 – 1974), talianskemu fašistovi a okultistovi. Aj Evola veril v prvotnú skrytú duchovnú tradíciu, odmietal však kresťanstvo pre jeho presadzovanie ľudskej rovnosti a usiloval sa obnoviť rímske pohanstvo. V dvadsiatych rokoch sa dostal do konfliktu s Mussolinim, čiastočne preto, že vykonával magické rituály, ktorými chcel zabrániť Mussolinimu uzavrieť dohodu s Katolíckou cirkvou. Mussolini sa o týchto rituáloch dozvedel a nepotešilo ho to. Po druhej svetovej vojne sa Evola stal významným ideologickým inšpirátorom talianskeho pravicového terorizmu a maďarskej krajne pravicovej strany Jobbik.
Golovina fascinovali okultisti prúdu völkisch — okultistickí myslitelia a skupiny spojené so vzostupom nacistickej strany v Nemecku. Patrila k nim spoločnosť Thule a jej zakladateľ Rudolf von Sebottendorf; ariozofovia Guido von List, Jörg Lanz von Liebenfels a Karl Maria Wiligut; ako aj nacistický bádateľ Hermann Wirth. Nacistickú stranu založili dvaja členovia spoločnosti Thule, Karl Harrer a Anton Drexler, a spoločnosť spočiatku vlastnila oficiálne nacistické noviny Völkischer Beobachter. Medzi jej členov patrili významní nacisti Rudolf Hess a Hans Frank.
Niektorí bádatelia tvrdili, že členom spoločnosti bol aj Hitlerov mentor Dietrich Eckart, zdá sa však, že to tak nebolo. Eckart, ktorému Hitler venoval Mein Kampf, dostával od spoločnosti príležitostnú finančnú podporu a zdieľal jej všeobecnú ideológiu. Golovinov záujem o okultistov prúdu völkisch podnietilo stretnutie s knihou Le Matin des magiciens od Louisa Pauwelsa a Jacquesa Bergiera, románom predstavujúcim širokú škálu okultistických tém. Nadšenie pre nacistických okultistov priviedlo Golovina k tomu, že Južinský krúžok premenoval na „Čierny rád SS“ a seba vyhlásil za jeho führera.
Dugina uviedol do Južinského krúžku v roku 1980 Gejdar Džemaľ (1947 – 2016), ktorý sa o vedenie krúžku delil s Golovinom. Aj Džemaľ bol oddaný nacistickým okultným predstavám a rozvíjal Guénonov a Evolov tradicionalizmus ešte extrémnejším smerom. Spájal ho s príslušnosťou k istej forme súfijského islamu. Urobil prestížnu kariéru v rozličných islamských organizáciách, ktorá mu okrem iného priniesla čestný doktorát Univerzity v Kapskom Meste.
V osemdesiatych rokoch Dugin pôsobil v pronacistickom krídle krúžku vedenom Džemaľom. V roku 1988 vstúpil do nacionalistickej a antisemitskej organizácie Pamiať Dmitrija Vasilieva a stal sa členom jej ústrednej rady. Po páde Sovietskeho zväzu v roku 1991 Vasiliev pre svoju organizáciu prijal označenie „fašistická“, pričom Mussoliniho a Hitlera odmietal ako ľudí, ktorí na rozdiel od neho neboli skutočnými fašistami. Dugin bol z organizácie vylúčený pre satanizmus. V roku 1991 sa pokúsil zapojiť do puču proti Gorbačovovi.
V rokoch 1994 až 1998 pôsobil v Národnoboľševickej strane Eduarda Limonova, známej osobnosti ruského kultúrneho života. Citlivým čitateľom — a vlastne všetkým čitateľom — sa odporúča Limonovovu autobiografiu radšej vôbec neotvárať. Strana nadväzovala na ideológiu skorších národných boľševikov v Nemecku a Sovietskom zväze, ktorí sa usilovali spojiť nacizmus s komunizmom.
V rokoch 1989 až 1993 Dugin veľa cestoval po západnej Európe, aby nadviazal kontakty s ďalšími predstaviteľmi pravice. Vo Francúzsku a Belgicku sa spojil s Alainom de Benoistom, Robertom Steuckersom a Jeanom Thiriartom. De Benoist je zakladateľom Groupement de Recherche et d’Études pour la Civilisation Européenne (GRECE), think-tanku francúzskej „novej pravice“. Je novopohanom, ktorý nenávidí kresťanstvo a presadzuje biely nacionalizmus; s Duginom sa stali blízkymi spolupracovníkmi. V Taliansku Dugin nadviazal vzťahy s Claudiom Muttim, vplyvným neofašistickým nasledovníkom Evolu. Rozsiahle kontakty má aj v Rumunsku. Patria k nim politik Adrian Năstase, akademik Ilie Bădescu a umelec Eugen Mihăescu. Dugin je súčasťou európskej novopohanskej intelektuálnej a politickej siete, ktorá tvorí významnú časť európskej pravice.
V roku 1993 vystúpil Dugin ako odborný komentátor v televíznom dokumente „Tajomstvá storočia“, ktorý priaznivo vykresľoval okultistické skupiny a predstavy spojené s nacistickou stranou. V roku 2008 bol vymenovaný za pedagóga na sociologickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity, no v roku 2014 bol z tohto miesta prepustený za výzvy na genocídu Ukrajincov.
Dugin sa označuje za eurazianistu a tradicionalistu. Eurazianizmus je geopolitický myšlienkový smer založený sirom Halfordom Mackinderom (1861 – 1947). Mackinder považoval ovládnutie „Heartlandu“, severnej časti Ázie približne zodpovedajúcej územiu bývalej Ruskej ríše, za kľúč k ovládnutiu sveta. Tento strategický význam vyplýval z rozvoja železníc, ktoré umožnili využívať zdroje a centrálnu polohu Heartlandu. Mackinder v tom videl ohrozenie prevahy britskej námornej mocnosti. V Rusku sa eurazianizmu ujali Ivan Iľjin (1883 – 1954), Putinov obľúbený mysliteľ, a Lev Gumiľov (1912 – 1992), ktorý tvrdil, že Rusko predstavuje ázijskú kultúru ovplyvnenú Mongolskou ríšou, a nie európsku kultúru.
Duginov tradicionalizmus pridáva k tejto geopolitickej teórii okultizmus. Konečným zdrojom tohto spojenia je kniha The Arctic Home in the Vedas — „Arktická pravlasť vo Védach“ —, ktorú v roku 1903 vydal indický nacionalista Bál Gangádhar Tilak. Tvrdila, že Árijci pochádzali z Arktídy z obdobia, keď tam bolo teplé a príjemné podnebie. Túto predstavu prevzali okultisti prúdu völkisch, ktorí túto pravlasť stotožnili s Hyperboreou, pozemským rajom, ktorý sa podľa starých Grékov nachádzal na ďalekom severe. Tento názor sa objavuje aj u Guénona a skorších francúzskych okultistov.
Guido von List a Jörg Lanz von Liebenfels nazvali túto zaniknutú pravlasť Arktogäa a považovali ju za domovinu predkov Árijcov na severnom póle a za zdroj árijsko-germánskeho ezoterického náboženstva. Rudolf von Sebottendorf pomenoval svoju spoločnosť Thule podľa údajného hlavného mesta Hyperborey. V roku 1990 založil Dugin historicko-náboženskú spoločnosť „Arktogeja“, vydavateľstvo a neskôr aj internetový projekt, ktoré pomenoval podľa tejto údajnej pravlasti.
Aj Hermann Wirth (1885 – 1981) zastával názor, že Árijci pochádzali z Arktídy, a usiloval sa obnoviť ich pôvodné náboženstvo a kultúru, ktoré považoval za zdroj všetkej duchovnej múdrosti. Wirth založil Ahnenerbe, inštitút SS zameraný na podporu nacistickej viery v árijskú nadradenosť. Patrí medzi najvýznamnejšie vplyvy na Duginovo myslenie.
Dugin sa skutočne zaujíma aj o Heideggera, ktorého nacistické nadšenie z neho robí pre Dugina sympatickú postavu. Heideggerova prestíž z neho robí cennú autoritu, na ktorú sa možno odvolávať, a nejasnosť jeho myslenia umožňuje Duginovi stotožňovať vlastné tézy s Heideggerovými myšlienkami bez obáv, že ho niekto ľahko vyvráti. Hlavné zložky Duginovho myslenia však poskytujú myšlienky Mamlejeva, Guénona, Evolu a okultistov prúdu völkisch.
V Duginovej geopolitike sa Rusko stotožňuje zároveň s Hyperboreou aj s Mackinderovým Heartlandom. Rusko uchováva pôvodnú hyperborejskú tradíciu duchovného poznania a je domovinou duchovnej elity ľudstva. Mackinderovými námornými mocnosťami sú atlantické mocnosti Británia a Spojené štáty, nositelia a obhajcovia moderny, ktorá sa stavia proti Tradícii. Rusko a Spojené štáty sú preto nezmieriteľnými nepriateľmi a ich zápas má eschatologickú povahu.
Ruské víťazstvo sľubuje ukončenie súčasného veku, kali jugy — najhoršieho a najskazenejšieho veku v časovom cykle — a premenu tohto sveta na nebeské mesto. Boj za toto víťazstvo zničí väčšinu ľudstva, no podľa Dugina je to len na prospech veci.
V Duginových rozsiahlych, rozvláčnych a nejasných spisoch sa možno ľahko stratiť alebo ho možno odbiť ako človeka, ktorý sa úplne pomiatol. Jeho myslenie však v skutočnosti stojí na súdržnej metafyzickej predstave. Dugin obhajuje to, čo nazýva manifestacionizmom, proti kreacionizmu, ktorý v tomto význame nemá nič spoločné s evolučnou teóriou.
Manifestacionizmus je názor, podľa ktorého všetko určitým spôsobom pochádza z božstva a medzi božstvom a prírodným svetom neexistuje ostrá hranica. Kreacionizmus zastáva názor, že svet stvoril Boh z ničoho a že rozdiel medzi božským a nebožským je rozdielom medzi nestvorenou príčinou všetkých ostatných súcien a súcnami, ktoré táto príčina stvorila ex nihilo. Iba nestvorenému Bohu možno vzdávať božskú úctu; uctievať ako božské čokoľvek iné než Stvoriteľa je podľa kreacionizmu hriechom modloslužby.
Dugin tvrdí, že Starý zákon je kreacionistický, ale kresťanstvo kreacionizmus odmieta. Kristov príchod mal podľa neho dokonca kreacionizmus vyvrátiť a odstrániť. Správne rozpoznáva, že Rímskokatolícka cirkev je kreacionistická, vyvodzuje však z toho, že je nepriateľkou pravého kresťanstva.
Dugin sa domnieva, že padlí anjeli právom odmietli postavenie čisto stvorených bytostí, pretože toto odmietnutie bolo odôvodnené manifestacionizmom. S týmto schvaľovaním diablovho stanoviska súvisí aj Duginovo nadšenie pre anglického okultistu Aleistera Crowleyho. Na internete možno nájsť video, na ktorom Dugin pri obrade na Crowleyho počesť obradne prednáša úryvky z jeho diel.
Dugin sa prihlásil k okultnej „ceste ľavej ruky“, ktorá zahŕňa nenávisť voči svetu, ponorenie sa do zla a ničenie. Jeho sympatie k démonickému pohľadu na skutočnosť sa prejavujú v chvále ruského sériového vraha Andreja Čikatila — podľa Dugina „umelca kozmogonického mystéria“ — a v priaznivom postoji k jadrovému vyhladeniu Spojených štátov.
Psychologický mechanizmus v pozadí tohto postoja je jasný. Páchanie obludne zlých skutkov predstavuje čo najväčší odpor proti Božej vôli. Páchateľ týchto skutkov sa domnieva, že takýto aktívny odpor proti Božej vôli ho stavia na Božiu úroveň, pretože Bohu tým dáva najavo, že sa ho nebojí ani ho neposlúcha. Nasledovníci „cesty ľavej ruky“ považujú toto sebapovýšenie prostredníctvom zla k rovnosti s Bohom za niečo, čo skutočne prináša zbožštenie a povznáša páchateľa nad postavenie obyčajného tvora.
V roku 1999 sa Dugin pripojil k starovercom, náboženskej skupine, ktorá sa v 17. storočí oddelila od Ruskej pravoslávnej cirkvi na protest proti liturgickým zmenám zavedeným moskovským patriarchom Nikonom. Dugin tvrdí, že prvotná Tradícia v Guénonovom ponímaní sa v najpravdivejšej podobe nachádza v ezoterickom kresťanstve tejto skupiny. Jeho údajná príslušnosť ku kresťanstvu je tak v skutočnosti oddanosťou vlastným manifestacionistickým a okultistickým predstavám, o ktorých tvrdí, že predstavujú ezoterickú vieru starovercov.
Pokojne môžeme súhlasiť s tým, že „fašista“ je príliš triezve a zdržanlivé označenie na vystihnutie Duginovho myslenia a v tomto zmysle je nepresné. Takýto záver však sotva upokojí tých, ktorých znepokojuje Duginov vplyv.
Duginov osobný vplyv v Rusku sa zveličuje, napriek tomu však zostáva významnou postavou ruskej scény. Jeho význam spočíva v tom, že človek s takýmito názormi mohol v Rusku dosiahnuť významné postavenie, a v širšej príťažlivosti prostredia, z ktorého vzišiel, pre ruské obyvateľstvo.
Táto širšia príťažlivosť sa prejavuje napríklad vo fenoméne žoldnierskej Wagnerovej skupiny, ktorú Dugin vychvaľoval do nebies. Išlo o neonacistické zoskupenie, ktoré dostalo meno vďaka obdivu svojho zakladateľa k Tretej ríši a ktoré uprednostňovalo obnovenú podobu pohanstva nazývanú rodnoverie. Hrdilo sa svojimi zverstvami a nástroje mučenia prijalo za svoj oficiálny symbol.
Príťažlivosť názorov, aké zastáva Dugin, pre Rusov odhaľuje hlboko narušenú, poškodenú a iracionálnu spoločnosť. Ukazuje, že obraz Ruska podporujúceho akési „tradičné hodnoty“ je propagandistickým výmyslom. Istou útechou môže byť skutočnosť, že Putin a ruská vláda považujú podporu týchto hodnôt za dostatočne rozšírenú na to, aby sa im takéto propagandistické úsilie vyplatilo. Uveriť tejto propagande je však, mierne povedané, omyl.
Záujem o Dugina nevyvoláva iba príťažlivosť Ruska ako údajného obrancu západnej civilizácie. Odráža aj vplyv prívržencov jeho okultistických názorov. Ako bolo uvedené vyššie, medzi európskou pravicou a okultizmom Evolu a ďalších autorov existujú významné historické väzby. Katolíci, ktorí sa stotožňujú s pravicou, majú niekedy sklon myslieť si, že pravičiari nevyhnutne musia byť ich priateľmi a spojencami. Preto týmto okultistom v pochybnostiach dôverujú a považujú ich za ľudí na svojej strane. To môže postupne viesť k sympatiám s ich myšlienkami.
Toto nebezpečenstvo je obzvlášť veľké vtedy, keď cirkevné autority systematicky potláčajú skutočný katolícky tradicionalizmus — ktorého podstatu tvorí tradičná katolícka liturgia a tradičná katolícka filozofia a teológia, predovšetkým učenie svätého Tomáša Akvinského. Okultistický „tradicionalizmus“ sa pokúša vyplniť vzniknuté prázdno a niekedy sa mu to darí.
Zvlášť úspešný je v intelektuálnej oblasti. Myslenie svätého Tomáša nie je ľahko prístupné ľuďom bez dôkladnej odbornej prípravy. Na jeho odovzdávanie širšiemu katolíckemu publiku sú potrební odborníci schopní vyučovať a zrozumiteľne komunikovať. Navyše sa musí väčšinou odovzdávať v akademickom prostredí prostredníctvom seriózneho štúdia — na kvalitnej strednej škole alebo univerzite.
Takéto odovzdávanie sa však neuskutočňuje. Súčasné údajne katolícke vzdelávacie inštitúcie by ho nedovolili, a aj keby chceli, pre nevedomosť a priemernosť svojich akademických pracovníkov by ho nedokázali zabezpečiť. Medzi katolíkmi je veľmi slabé pochopenie toho, že vstup do katolíckej tradície si vyžaduje vážne a dlhodobé intelektuálne úsilie, a v skutočnosti chýba aj ochota takéto úsilie vynaložiť.
Okultistický „tradicionalizmus“ ponúka obsah, ktorý predstiera, že odpovedá na základné otázky o živote, vesmíre a spoločnosti, na ktoré skutočné riešenie poskytuje katolícky tradicionalizmus. Jeho ezoterický charakter mu umožňuje vydávať sa za niečo zlučiteľné s kresťanstvom a jeho zahmlievanie a taktiky klamania zakrývajú jeho povrchnosť a absurdnosť. Jeho zlá povaha kazí vôľu aj rozum a jeho stúpenci sa stávajú neschopnými rozpoznať jeho šarlatánstvo, pretože sa sami stali šarlatánmi. Tí, ktorých priťahuje, ho musia odmietnuť hneď na začiatku. Dúfajme, že im v tom toto odhalenie Dugina pomôže.
John Lamont
Zdroj: rorate-caeli.blogspot.com
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!

