DE MARIA NUMQUAM SATIS

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Kto popiera, že Ježiš Kristus je jediným prostredníkom zo spravodlivosti, ktorý nás uzmieril s Bohom svojimi zásluhami? Naopak, je bezbožnosťou popierať, že Boh ráčil udeľovať milosti na príhovor svätých, najmä ak prosí za nás jeho matka Mária, veď si tak veľmi praje, aby sme ju milovali a ctili. Kto nevie, že česť preukazovaná matkám rozmnožuje aj slávu synov? „Ozdobou synov sú ich otcovia“ (Prís 17, 6).

Preto svätý Bernard hovorí: „Kto si ctí Matku, nech sa nebojí, že zatieni slávu Syna, lebo čím viac je ctená matka, tým viac je oslavovaný aj syn.“ A svätý Ildefons vraví, že všetka česť preukazovaná Kráľovnej Matke sa vzťahuje aj na Syna Kráľa. Niet pochybností, že pre Ježišove zásluhy sa Panne Márii dostalo hodnosti, aby bola prostredníčkou našej spásy, nie, pravda, prostredníčkou zo spravodlivosti, ale z milosti, svojím orodovaním. V tom zmysle ju vhodne Konrád Saský nazýva Najvernejšou prostredníčkou našej spásy a svätý Vavrinec Justiniani sa pýta: „Ako by nebola milosti plná tá, ktorá sa stala rebríkom do neba, bránou nebies a pravou prostredníčkou medzi Bohom a ľuďmi?“

Preto správne poznamenáva Suarez: „Keď prosíme blahoslavenú Pannu o milosti, neprejavujeme tým nedôveru v Božie milosrdenstvo, ale skôr v svoju nehodnosť, a zverujeme sa Márii, aby jej dôstojnosť nahradila našu úbohosť.“

Že modlitba o príhovor Panny Márie je teda vecou veľmi spasiteľnou a svätou, nemôže pochybovať nikto, ledaže nemá vieru. Tu však chcem okrem toho dokázať, že orodovanie Panny Márie je aj nutné pre našu spásu. Aby som sa presne vyjadril, nemienim tým, pravda, nutnosť bezpodmienečnú, ale nutnosť podmienenú (morálnu). Nutnosť toho druhu vzniká zo slobodného Božieho rozhodnutia, aby všetky nám udeľované milosti prechádzali rukami Panny Márie. Je to učenie svätého Bernarda, ktoré možno dnes nazvať všeobecne uznaným medzi teológmi a učencami, ako už vyhlasuje spisovateľ knihy O Márinom kráľovstve. Tú istú mienku zastávajú Vega, Mendoza, Paciuchelli, Segneri, Poiré, Crasset a mnohí iní vzdelaní spisovatelia. Aj páter Alexander Natalis, taký zdržanlivý vo svojich tvrdeniach, učí, že všetky milosti musíme očakávať prostredníctvom Panny Márie, pretože je to Božia vôľa. Pritom sa odvoláva na známy výrok svätého Bernarda: „Taká je Božia vôľa, aby sme všetko prijímali skrze Máriu.“ Rovnako zmýšľa Contenson. Vykladá slová Ježiša Krista na kríži k Jánovi: „Hľa, tvoja matka!“ a hovorí: „Akoby Kristus povedal: Nikto nebude mať účasť na mojej krvi, iba prostredníctvom mojej matky. Moje rany sú zdroje milostí, tie milosti však pritekajú k ľuďom len skrze Máriu. Učeník Ján, tak ťa budem milovať ja, ako ty budeš milovať ju.“

Toto učenie, že všetko dobro prichádza k nám od Boha prostredníctvom Panny Márie, sa nepáči jednému modernému spisovateľovi. Hoci vie písať veľmi pekne a učene o pravej a falošnej nábožnosti, predsa v rozprave o úcte k Božej Matke nechce jej priznať právo na slávu, ktorú jej bez rozpakov vzdali svätý Germán, svätý Anzelm, svätý Ján Damascénsky, svätý Bonaventúra, svätý Anton, svätý Bernardín Sienský, ctihodný Cellenský opát a mnohí iní učenci. Všetkým tým nebolo ťažké prijať učenie, že pre zmienený dôvod mariánska úcta nie je len užitočná, ale aj nutná. Podľa uvedeného spisovateľa je výrok, že Boh udeľuje všetky milosti len prostredníctvom Panny Márie, preháňaním, ktoré vyslovili niektorí svätí v prílišnom zanietení. Ak mu chceme správne rozumieť, znamená vraj len toľko, že sme od Panny Márie dostali Ježiša Krista, pre ktorého zásluhy potom prijímame všetky milosti. Ostatne, bol by to blud, hovorí, myslieť si, že nám Boh nemôže poskytnúť milosti bez prostredníctva Panny Márie, lebo apoštol hovorí, že uznávame len jediného Boha a jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Ježiša Krista (1 Tim 2, 3). Tak usudzuje zmienený spisovateľ.

Nech mi však dovolí odpovedať mu jeho slovami, že iné je prostredníctvo zo spravodlivosti, ktoré sa opiera o vlastné zásluhy, a iné je prostredníctvo z milosti, ktoré sa zakladá na orodovaní. Okrem toho je niečo iné povedať, že Boh nemôže, a iné, že Boh nechce udeliť milosti bez orodovania Panny Márie. Veď úprimne veríme a vyznávame, že Boh je zdrojom všetkého dobra a zvrchovaným Pánom všetkej milosti a že Panna Mária je len číry tvor, ktorý za všetko vďačí len Božej milosti. Tento vznešený tvor miloval a ctil si Boha na zemi viac než všetko ostatné tvorstvo. Boh ju vyvolil za matku svojho Syna a Vykupiteľa všetkých. Preto ju chcel čo najviac vyvýšiť a preto chce, aby všetky milosti, ktoré zamýšľa udeliť vykúpeným dušiam, prechádzali jej rukami. Kto môže popierať rozumnosť a primeranosť takého tvrdenia? Radi vyznávame, že Ježiš Kristus je jediný prostredník zo spravodlivosti, ktorý nám získava svojimi zásluhami milosti a spasenie. Ale tvrdíme, že Panna Mária je prostrednica z milosti a hoci všetko, čo získava, získava pre zásluhy Ježiša Krista svojimi prosbami a žiadosťami v jeho mene, predsa všetky milosti, o ktoré môžeme prosiť, môžeme mať len na jej orodovanie.

Toto tvrdenie nielenže neodporuje v ničom svätým pravdám viery, ale súhlasí so zmýšľaním Cirkvi. V modlitbách, ktoré Cirkev schvaľuje, nás ustavične povzbudzuje, aby sme sa utiekali o pomoc k Božej Matke a vzývali ju slovami: „Uzdravenie nemocných, Útočište hriešnikov, Pomocnica kresťanov, Život náš, Nádej naša.“ V hodinkách na mariánske slávnosti vzťahuje na ňu slová večnej Múdrosti a tak dáva najavo, že v Panne Márii nachádzame všetku nádej podľa slov: „Vo mne je každá nádej života“ (Sir 24, 25) a že máme všetku milosť od nej podľa výroku: „Vo mne je milosť každej cesty a pravdy“ (Sir 24, 25). Skrátka, v Panne Márii nájdeme večný život a spásu: „Kto mňa nájde, nájde život a dosiahne zaľúbenie u Pána“ (Prís 8, 35). A inde: „Kto mňa počúva, nebude zahanbený, a kto koná moje skutky, nezhreší. Tí, čo ma vysvetľujú, budú mať večný život“ (Sir 24, 30–31). Všetky tieto slová naznačujú, ako potrebujeme orodovanie Panny Márie.

V tomto presvedčení nás utvrdzujú premnohí teológovia a cirkevní učitelia. Je urážkou hovoriť o nich, ako to robí zmienený spisovateľ, že na oslavu Panny Márie používali zveličenia a prehnané výrazy. Kto tak robí, prestupuje medze pravdy. Nesmieme to však hovoriť o svätých, pretože rozprávali z Ducha Božieho, ktorý je Duchom pravdy.

A tu by som rád trochu odbočil a povedal svoje presvedčenie o tejto veci. Ak niektorá mienka nejako zvyšuje česť blahoslavenej Panny a je nejako odôvodnená a neodporuje ani viere, ani výnosom Cirkvi, ani inej pravde, a ak niekto takú mienku odmieta a zavrhuje len preto, že opačná mienka môže byť tiež pravdivá, taký prejavuje veľmi málo úcty k Božej Matke. Medzi týchto chatrných ctiteľov nechcem patriť ja, ani nechcem, aby k nim patrili moji čitatelia. Skôr si želám, aby patrili do počtu tých, ktorí všetko, čomu možno bez bludu veriť o veľkosti Panny Márie, s pevným presvedčením prijímajú, a tak si počínajú podľa slov opáta Ruperta, ktorý hovorí, že k najmilším prejavom úcty Božej Matky patrí pevne veriť v jej obdivuhodné privilégiá. Keby sme nemali iný dôvod, stačilo by nám svedectvo svätého Ambróza Autperta, aby nás zbavilo obáv pred preháňaním v chválach Panny Márie. Podľa jeho slov všetko, čím oslavujeme Pannu Máriu, všetko je príliš málo v porovnaní s tým, čoho je hodná pre dôstojnosť Božieho materstva. To zodpovedá duchu Cirkvi, ktorá sa modlí vo svätej omši o blahoslavenej Panne: „Blahoslavená si, svätá Panna Mária, a veľkej chvály najhodnejšia!“

 Sv. Alfonz Mária de Liguori

Zdroj: corrispondenzaromana.it

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!