MULLER: CIRKEV NIE JE DEMOKRACIA
Synoda biskupov sa v súčasnosti schádza v Ríme na štvortýždňovom zasadnutí Synody o synodalite. Druhé zasadnutie bude nasledovať v októbri 2024. Téma "synodálnosť" je pojem vyabstrahovaný z gréckeho slova pre zhromaždenie alebo zbor. Rokovania Synody 2023 sa teda netýkajú obsahu viery, ale štruktúr cirkevného života - a cirkevného postoja či zmýšľania, ktoré za týmito štruktúrami stojí.
Mnohí pozorovatelia si myslia, že pápež František chce napraviť to, čo by sa dalo nazvať hierarchickým alebo "prvoradým" prvkom vedenia cirkvi, odvolaním sa na synodálny prvok vedenia, ktorý sa údajne zachoval na Východe. Od I. vatikánskeho koncilu takzvaní "rímskokritickí" teológovia označovali dôraz Cirkvi na primát za prehnaný. V tomto prípade by bolo dobré riadiť sa predchodcom pápeža Františka Levom Veľkým. Jeho pontifikát ukazuje, že z teologického a pastoračného hľadiska si princípy primátu a synodality neodporujú, ale skôr sa navzájom podmieňujú a podporujú.
Lev často zhromažďoval biskupov a rímskych presbyterov na spoločné porady. Zvolanie takejto synody nemalo za cieľ vyvodiť väčšinový názor alebo stanoviť stranícku líniu. V Levových časoch synoda slúžila na to, aby sa všetci orientovali na normatívnu apoštolskú tradíciu, pričom biskupi vykonávali svoju spoluzodpovednosť za to, aby Cirkev zostala v Kristovej pravde.
Ako je známe, teoretické úvahy o princípoch bytia, poznania a konania sú podstatne ťažšie ako rozhovory o konkrétnych veciach. Existuje teda nebezpečenstvo, že zhromaždenie takmer 400 ľudí rôzneho pôvodu, vzdelania a kompetencií, ktorí sa venujú neštruktúrovanej diskusii tam a späť, prinesie len nejasné a rozmazané výsledky. Viera sa môže ľahko stať nástrojom politických programov alebo sa môže rozostriť na univerzálne náboženstvo ľudského bratstva, ktoré ignoruje Boha zjaveného v Ježišovi Kristovi. Namiesto Krista sa môžu technokrati prezentovať ako spasitelia ľudstva. Ak si má synoda zachovať katolícku vieru ako svoje vodidlo, nesmie sa stať stretnutím postkresťanských ideológov a ich protikatolíckej agendy.
Každý pokus o premenu Cirkvi založenej Bohom na svetskú mimovládnu organizáciu zmarí milióny katolíkov. Tí sa budú až do smrti brániť premeny Božieho domu na trh s duchom doby, pretože všetci veriaci, pomazaní tak, ako sú pomazaní Duchom Svätým, sa nemôžu mýliť vo "veciach viery" (Lumen gentium). Čelíme globalistickému programu sveta bez Boha, v ktorom sa mocenská elita vyhlasuje za tvorcu nového sveta a vládcu znepriatelených más. Tomuto programu a mocenskej elite nemôže čeliť "Cirkev bez Krista", ktorá sa vzdáva Božieho slova vo Svätom písme a Tradícii ako vedúceho princípu kresťanského konania, myslenia a modlitby (Dei Verbum).
Cirkev ohlasuje Krista ako "pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka" (Jn 1, 9). A v tom istom Kristovi Cirkev chápe samu seba ako sviatosť spásy sveta. Byť služobníkmi Slova, služobníkmi božského Logosu, ktorý v Ježišovi Kristovi prijal naše smrteľné telo: to je povolanie biskupov v apoštolskej postupnosti. Toto povolanie musia mať na pamäti tak na Svetových dňoch mládeže, ako aj na synodách biskupov.
Na rozdiel od predchádzajúcich synod sa synoda o synodalite nebude zaoberať konkrétnym obsahom viery. Téma sa skôr týka formálneho princípu, ktorý je základom teórie a praxe synod, teda zodpovednosti celého episkopátu za učenie a poriadok univerzálnej Cirkvi. Vychádzajúc z cirkevnej tradície koncilov a synod, II. vatikánsky koncil zdôrazňuje dôležitosť plnenia tejto zodpovednosti koncilovým spôsobom:
Od prvých storočí Cirkvi boli biskupi ako predstavení jednotlivých cirkví hlboko pohnutí spoločenstvom bratskej lásky a horlivosti za univerzálne poslanie zverené apoštolom. A tak združovali svoje schopnosti a vôľu pre spoločné dobro a pre blaho jednotlivých cirkví. Tak vznikli synody, provinčné koncily a plenárne koncily, na ktorých biskupi určovali pre rôzne cirkvi spôsob, akým sa majú riadiť pri vyučovaní právd viery a pri nariaďovaní cirkevnej disciplíny.
Táto posvätná ekumenická synoda si vrúcne želá, aby úctyhodná inštitúcia synod a koncilov prekvitala s novou silou. Tak sa prehĺbi viera a zachová sa disciplína v rôznych cirkvách vhodnejšie a účinnejšie, ako si to vyžadujú potreby doby (Christus Dominus 36).
Pojem "synoda" (a jeho latinský ekvivalent "koncil") sa stal cirkevným termínom, keď sa biskupi zišli v Antiochii v roku 268, aby odsúdili Pavla zo Samosaty ako heretika. Prvý ekumenický koncil (alebo synoda) v Nicei s cieľom čeliť falošnému učiteľovi Áriovi sformuloval dogmatické vyhlásenie, že Ježiš Kristus je Synom Otca, má s ním tú istú podstatu v Najsvätejšej Trojici pred jeho vtelením a je s Otcom a Duchom Svätým jediný a pravý Boh. Bol to prvý z dvadsaťjeden veľkých koncilov Katolíckej cirkvi, ktoré sú uznávané ako ekumenické. Konalo sa aj mnoho ďalších koncilov a synod, z ktorých niektoré majú vďaka pápežskému uznaniu všeobecný cirkevný význam, zatiaľ čo niektoré boli vyhlásené za heretické a neplatné.
V roku 1965 pápež Pavol VI. na podnet Druhého vatikánskeho koncilu inštitucionalizoval nový typ synody - "synodu biskupov". Jej cieľom bolo zviditeľniť kolegialitu biskupov. Pápež je večným princípom a základom jednoty Cirkvi. Cirkev však nie je v ňom centralizovaná, ako keby bol najvyšším vodcom totalitnej strany. Miestne cirkvi svojou doktrínou a liturgiou, životom a konštitúciou sprítomňujú celú Kristovu Cirkev na miestnej úrovni. Pápežský centralizmus a biskupský partikularizmus sú rovnako v rozpore s pravdou o jedinej Božej cirkvi, ktorá sa nachádza v spoločenstve mnohých biskupsky vedených miestnych cirkví, ktoré v rímskom biskupovi uznávajú večný princíp a základ viditeľnej jednoty Cirkvi.
Preto je neustála výmena medzi biskupmi a s rímskym pápežom mimoriadne dôležitá pre svedectvo Cirkvi o Božej spáse v Kristovi pre celý svet a každého jednotlivca. V tejto neustálej výmene je synoda biskupov poradným zhromaždením. Nemá kompetencie v otázkach náuky a cirkevnej ústavy, ktoré sú vyhradené plenárnemu zhromaždeniu ekumenického koncilu alebo konkrétnej synode, ktorej rozhodnutia pápež uznáva za platné vyjadrenie pravdy Zjavenia.
Hoci pápež v súčasnosti udelil "hlasovacie právo" niektorým laikom na synode o synodalite, ani oni, ani biskupi nemôžu "hlasovať" o viere. V štáte, ktorý sa zaviazal výlučne k časnému spoločnému dobru všetkých svojich občanov a riadi sa demokratickou ústavou, sa ľud právom nazýva suverénom. V Cirkvi, ktorá je Bohom obdarená pre večnú spásu ľudstva, je suverénom sám Boh. Formulované teologicky: Vtelený Boží Syn, dobrý pastier, ktorý položil svoj život za Božie stádo, je všetko podporujúcou hlavou celej Cirkvi. Vedie a riadi ju prostredníctvom ním poverených pastierov a učiteľov. To sa nedeje ako v politike prostredníctvom ľudí, ktorí vykonávajú moc nad ľuďmi, ale prostredníctvom hlásania Slova a poskytovania sviatostí, ktoré Kristus zveril do správy svojim apoštolom a ich nástupcom (2 Kor 5, 18 - 20). V Cirkvi teda biskupi a kňazi nie sú zástupcami ľudí, ktorým vládnu, ale sú zástupcami Boha. Slúžia Božiemu ľudu ako pastieri a učitelia v autorite Krista, jediného Spasiteľa celého ľudstva a veľkňaza novej a večnej zmluvy.
Tridsať rokov po mučeníckej smrti apoštolských kniežat Petra a Pavla v Ríme rímska cirkev napísala Korinťanom, ktorí zosadili niektorých svojich kňazov:
Keďže sú nám tieto veci zjavné a keďže nazeráme do hĺbky božského poznania, patrí sa nám, aby sme všetko konali v [náležitom] poriadku, ktorý nám Pán prikázal v stanovených časoch. Nariadil, aby sa [mu] prinášali obety a vykonávali služby, a to nie bezmyšlienkovite alebo nepravidelne, ale v určených časoch a hodinách. Kde a kým chce, aby sa tieto veci vykonávali, určil On sám svojou najvyššou vôľou, aby sa mu všetko, čo sa zbožne koná podľa Jeho dobrej vôle, páčilo. Tí teda, ktorí prinášajú svoje obety v určených časoch, sú prijatí a blahoslavení, lebo nakoľko sa riadia Pánovými zákonmi, nehrešia. Veď veľkňazovi sú určené jeho vlastné osobitné služby, kňazom je predpísané ich vlastné miesto a levitom prislúchajú ich vlastné osobitné služby. Laici sú viazaní zákonmi, ktoré sa týkajú laikov. (Prvý list Klementa 40, 1-5).
Skutočnosť, že Cirkev nie je a nemôže sa stať demokraciou, nie je dôsledkom pretrvávajúcej autokratickej mentality. Je to dôsledok toho, že Cirkev vôbec nie je štát alebo človekom vytvorený útvar. Podstatu Cirkvi nemožno uchopiť sociologickými kategóriami prirodzeného rozumu, ale iba vo svetle viery, ktorú v nás pôsobí Duch Svätý. Cirkev ako spoločenstvo viery, nádeje a lásky vďačí za svoju existenciu spásonosnej vôli Boha, ktorý povoláva ľudí a robí z nich svoj ľud, uprostred ktorého sám prebýva (Kol 2, 9). Božia zvrchovanosť spočíva v jeho všemohúcnosti a láske, ktorú ponúka bez toho, aby sa musel obávať svojich stvorení ako konkurentov (na rozdiel od pohanského mýtu o Prométheovi). A my ako stvorenia nemusíme trvať na absolútnej autonómii ani sa emancipovať od svojho Stvoriteľa, aby sme bojovali za svoju slobodu. Plnosť jeho lásky je totiž zdrojom nášho bytia. Táto láska nás robí slobodnými pre oddanosť, ktorej cieľom je jednota s Bohom v láske.
Synoda biskupov by mala rokovať o tom, ako čeliť výzvam viery v dnešnom svete, aby sa Kristus dostal do pozornosti dnešných ľudí ako svetlo ich života. Naproti tomu niektorí aktivisti, najmä tí, ktorí sa vydali nemeckou "synodálnou cestou", považujú nadchádzajúcu synodu o synodalite za akýsi kongres veriacich, ktorý je oprávnený dať Božej cirkvi novú ústavu a nové doktríny vyhovujúce duchu doby. Buďte si istí, že aj keby väčšina delegátov "rozhodla" o "požehnaní" (rúhavom a odporujúcom samotnému Písmu) homosexuálnych párov alebo o vysvätení žien za diakonky či kňazky, ani autorita pápeža by nestačila na zavedenie alebo schválenie takýchto heretických učení alebo akýchkoľvek iných učení, ktoré odporujú Božiemu slovu vo Svätom písme, apoštolskej tradícii a dogmám Cirkvi. Kristus poveril Petra, aby posilňoval svojich bratov vo viere v neho, Božieho Syna, a nie aby zavádzal učenie a prax, ktoré sú v rozpore so zjavením. Učiť v rozpore s apoštolskou vierou by pápeža automaticky zbavilo jeho úradu. Všetci sa musíme modliť a odvážne pracovať, aby sme Cirkev ušetrili takejto skúšky.
Boh nepotrebuje, aby sme jeho Slovo aktualizovali alebo Cirkev modernizovali. Namiesto toho, aby sme počúvali "ľudské nariadenia a učenia" (Kol 2, 22), máme sa držať "zdravých slov nášho Pána Ježiša Krista a učenia, ktoré sa zhoduje so zbožnosťou" (1 Tim 6, 3). Zanechajme márnivý projekt používania našej obmedzenej ľudskej logiky na "reformovanie" Božieho slova v súlade s údajnými zmenami paradigmy. My sme tí, ktorí sa musia reformovať a prispôsobiť Bohu.
Iste, večné a definitívne Božie slovo nadobúda v cirkevných náukách čoraz presnejšiu jazykovú podobu, často s cieľom objasniť pravdu zjavenia proti heretikom a schizmatikom. Tento proces definovania však nie je to isté ako pridávanie k Božiemu slovu. Zjavenie v celej svojej plnosti bolo odovzdané apoštolom, ktorých učenia sa Cirkev verne drží až do návratu svojho Pána a hlavy.
Synoda o synodalite bude pre Cirkev požehnaním vtedy a len vtedy, ak sa všetci jej účastníci, od pápeža cez biskupov až po kňazov, rehoľníkov a laikov, nechajú osvietiť Ježišom Kristom, "Svetlom národov . . svetlom jasne viditeľným na tvári Cirkvi" (Lumen gentium).
Účastníci sa musia chrániť pred používaním "synodality" ako magického slova, akoby mohlo vyčarovať nové skutočnosti. Synodalita sa nesmie interpretovať ideologicky. Riadenie Cirkvi nemožno redukovať na podmienky mocenskej politiky. Správnymi témami diskusie sú metódy a štruktúry na lepšiu komunikáciu a koordináciu laikov, rehoľníkov a duchovenstva, ktoré vychádzajú z chápania Cirkvi ako sviatostne ustanoveného spoločenstva.
Modlím sa, aby sa synoda o synodalite riadila autentickou vierou formulovanou otcami II. vatikánskeho koncilu:
A ak sa z Kristovej vôle niektorí stali učiteľmi, pastiermi a rozdávateľmi tajomstiev v mene iných, predsa všetci majú skutočnú rovnosť, pokiaľ ide o dôstojnosť a činnosť spoločnú všetkým veriacim pre budovanie Kristovho tela. Lebo rozdiel, ktorý Pán urobil medzi posvätnými služobníkmi a ostatným Božím ľudom, nesie v sebe istú jednotu, keďže pastieri a ostatní veriaci sú navzájom spojení vzájomnou potrebou. Pastieri Cirkvi majú podľa Pánovho príkladu slúžiť jeden druhému a ostatným veriacim. Tí by zasa mali nadšene poskytovať spoločnú pomoc svojim pastierom a učiteľom. Takto všetci vo svojej rozmanitosti vydávajú svedectvo o úžasnej jednote v Kristovom tele. Práve táto rozmanitosť milostí, služieb a skutkov zhromažďuje Božie deti do jedného celku, pretože "toto všetko je dielom jedného a toho istého Ducha" (1 Kor 12, 11) (Lumen gentium 32).
+ J.Em. kardinal Gerhard Müller
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
