22. februára, po niekoľkých dňoch pobytu v nemocnici Gemelli, sa zdravotný stav pápeža Františka zhoršil. Bol to sviatok Katedry svätého Petra, veľmi starobylej tradície, ktorá je v Ríme doložená od 4. storočia a ktorou sa ďakuje Bohu za poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolovi Petrovi a jeho nástupcom, aby pásli, viedli a spravovali jeho univerzálne stádo.

Keď sa povie slovo „pustovník“ alebo „anachoréta“, mnohým sa vybaví zvláštny človek, akási zaniknutá duchovná bytosť v dejinách Cirkvi. V skutočnosti bol na začiatku štvrtého storočia eremitský život jedným zo štandardných spôsobov, najmä na Východe.

Pred osemdesiatimi rokmi, v dňoch 4. až 11. februára 1945, sa vedúci predstavitelia troch mocností, ktoré sa spojili proti nacizmu, Franklin D. Roosevelt, Winston Churchill a Josif Stalin sa stretli na Jalte na Kryme, aby rokovali o povojnovej budúcnosti. Títo traja politici sa stretli už v novembri 1943 v Teheráne, ale v tom čase bola Červená armáda ešte ďaleko od nemeckej pôdy, britské a americké jednotky sa nevylodili vo Francúzsku a uviazli v Taliansku. Teraz boli veľmoci, ktoré zastupovali, Veľká Británia, Spojené štáty a Sovietsky zväz, na ceste k víťazstvu a na Jalte rokovali o mieri, ktorý mal nasledovať po skončení vojny.

Prinášam vám článok môjho spolužiaka a priateľa, mnícha z benediktínskeho opátstva Clear Creek v Spojených štátoch amerických. Toho času spoludoktoranda na Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského v Ríme.

Vyžaduje kresťanská láska, aby sme milovali všetkých ľudí rovnako? Niektorí tvrdia, že áno. Predstavujú si lásku ako more bez hraníc, ktoré prúdi všetkými smermi a dotýka sa každého pobrežia rovnako. Je na tom niečo pravdivé. Božia láska je nekonečná a nič v stvorení nie je mimo jej dosahu. Je to obraz Božej lásky, ako si ju predstavovali niektorí predkresťanskí myslitelia. No takáto láska nie je tá, ktorá nám bola zjavená vo Svätom písme.

Zrejme každý zachytil dianie ohľadom odvolania známeho kňaza Marka Orka Váchu z akademickej farnosti svätého Salvátora v Prahe pražským arcibiskupom. Tu Vácha sekundoval známemu kňazovi prof. Tomášovi Halíkovi. Vácha odslúžil naozaj svätokrádežnú omšu v priestoroch reštaurácie. Hneď na úvod omše, ktorá je dohľadateľná na YouTube, pozval prítomných nie k zbožnosti a sústredeniu, ale keby niekto z nich chcel pivko či niečo iné na smäd, pri pulte krčmy, kde sa omša odohráva, ho obslúžia. Na to, že nejde o nič neobvyklé ani u nás, sme poukázali pred rokom v podobnom prípade – svätej omši slúženej kňazom pápežských misijných diel na Slovensku.

Priatelia, 15. februára, pred 61 rokmi odovzdal v Ríme svoju šľachetnú dušu svojmu Stvoriteľovi páter Reginald Garrigou-Lagrange z Rádu dominikánov. V našich končinách je jeho meno známe aj v súvislosti s pápežom Jánom Pavlom II., keďže bol školiteľom jeho doktorskej práce na neskoršej Pápežskej univerzite svätého Tomáša Akvinského.

Nie je potrebné mnohým zdôrazňovať ideologické a progresivistické smerovanie denníka Postoj, ktorý sa síce prezentuje ako konzervatívny, no jeho obsah čoraz častejšie vyvoláva pochybnosti o tejto nálepke. Po udalostiach v denníku Štandard sa skutočne konzervatívne zmýšľajúci ľudia na Slovensku opäť ocitli v mediálnej izolácii. Istou útechou im môže byť ešte český denník Echo. Bežne sa k obsahu Postoja nevyjadrujem, ale keďže tentoraz zverejnili článok, ktorého som bol priamym aktérom a v ktorom sa spomína osoba, ktorú si veľmi vážim, považujem za potrebné reagovať. Už v minulosti som upozornil na demagógiu Postoja v súvislosti s návštevou Mons. Schneidera na Slovensku, pričom môj článok na túto tému je stále dostupný.

Od súmraku až do polnoci 1. januára roku 1300 sa davy Rimanov tlačili v konštantínovskej bazilike svätého Petra. Rozšírila sa totiž správa, že návšteva hrobu svätého Petra prináša odpustenie časných trestov za vlastné hriechy. Pápež Bonifác VIII., Benedetto Caetani, ktorý v tom čase už päť rokov spravoval Cirkev a bol vynikajúcim znalcom práva, dal preskúmať Archív a Pápežskú knižnicu, aby našiel potvrdenie tohto presvedčenia.

Rok, ktorý sa práve skončil, je ťažké hodnotiť a rok, ktorý sa práve začal, je ťažké predpovedať, pretože už nejaký čas sa na svetovej scéne objavujú dobré signály a symptómy, ktoré sa striedajú a prekrývajú s tými zlými, ba niekedy sa jeden prelieva do druhého.

Je to presne rok, čo som absolvoval veľmi zaujímavé stretnutie s nemeckým kardinálom Walterom Kasperom, ktorý čoskoro oslávi svoje 92. narodeniny. Pri tejto príležitosti som mu zavinšoval aj s flašou dobrého, vypáleného ovocia.

Priatelia, čisto hypotetická otázka, na spôsob stredovekých scholastikov. Nedávno sa ma pokúsil skoliť akýsi vírus, a tak som mal viac času uvažovať o dianí okolo nás. Nebudem politizovať, ale ako občan, ktorý sa považuje za liberála v pravom zmysle slova, sa chcem zamyslieť. Nech máme akýkoľvek politický názor, mal by byť v prvom rade odôvodnený rozumom.

Nedávno sme slávili liturgickú spomienku na svätého Františka Saleského, no pripomíname si aj ďalšie výročie – jeho vyhlásenie za patróna novinárov a katolíckych spisovateľov, ku ktorému došlo 26. januára 1923.

„Hamburger tam, kde ho nečakáte“ je slogan, ktorý vytlačil farár z Trissina v Benátskom regióne don Domenico Pegoraro na plagáty, aby prilákal mladých ľudí bezplatnými hamburgermi, ktoré sa rozdávali a jedli na stole v kostole v piatok 31. januára večer. Zo strany veriacich, ale aj katolíckej tlače sa ozvalo veľa kritiky, biskup z Vicenzy Giuliano Brugnotto je však na strane farára a pre denník „Corriere Veneto“ povedal: „Chápem, že môže dôjsť k určitej reakcii zo strany tých, ktorí si myslia, že posvätné je nedotknuteľné už zo svojej podstaty. Ak sa vrátim k tomu, čo hovorí evanjelium, z cirkevného hľadiska si myslím, že je dôležité zahrnúť a venovať pozornosť všetkým, a mladí ľudia nemajú byť vylúčení, naopak, sú jednou z kategórií, ktorá je určite súčasťou dnešnej krehkosti, preto si myslím, že je správne dať im priestor, s náležitou pozornosťou, aj na posvätných miestach. Ježiša označili za žobráka a opilca,“ uzatvára biskup s úsmevom, “ale keby tu bol dnes, verím, že by takéto iniciatívy privítal a schválil.“

V dnešnej dobe, keď sa často hovorí o ekumenizme a jednote kresťanov, sa môže zdať, že všetky cirkvi a vierovyznania sú si rovné. Táto predstava však nie je v súlade s učením Cirkvi, ktoré jasne hovorí o jedinej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi ustanovenej Ježišom Kristom. V článku sa zamýšľame nad tým, čo skutočne znamená jednota kresťanov, ako ju chápe Katolícka cirkev, a prečo je návrat do jej lona jedinou cestou k plnej jednote vo viere a spáse.

Doktrinálny uhol pohľadu, z ktorého sa dnes chceme pozerať, je uhol pohľadu Leva XIII. zachytený v jeho hlbokej a jasnozrivej encyklike o dejinách s názvom „Parvenu à la vingt cinquième année“. Veľký pápež učí, že celý pokrok kresťanského Západu by nikdy neexistoval bez nadprirodzeného pôsobenia Cirkvi. To ona pozdvihla ľudstvo na vysokú morálnu úroveň, ktorú dosiahlo v stredoveku; to ona naučila ľudí zásadám politickej a sociálnej múdrosti, z ktorých vzišiel ten aspekt civilizácie, ktorý sa právom nazýva kresťanský; to v jej lone prekvitala teológia, filozofia, umenie a spoločenský život.

Minulý týždeň v podcaste o projekte X s Elonom Muskom vyhlásila líderka Alternative für Deutschland Alice Weidelová niečo, čo vyvolalo veľký rozruch najmä v ľavicových kruhoch. Na otázku, čo si myslí o Hitlerovi (vzhľadom na obvinenia AfD z nacizmu), Weidelová povedala: „Hitler bol národný socialista; až po vojne dostal falošnú nálepku pravičiara, konzervatívca. (...) Hitler bol komunista, považoval sa za socialistu“.

Kardinál Gerhard Müller sa vo včerajšej homílii, ktorú predniesol v Bazilike svätého Pavla za hradbami v Ríme počas medzinárodnej konferencie anglicky hovoriacich kňazov (13. - 17. januára), venoval kríze súčasného kňazstva.