BURKE: SYNODALITA JE V ROZPORE SO SKUTOČNOU IDENTITOU CIRKVI

Včera večer sa konala v Ríme konferencia o Synode s názvom: “Synoda, nová babylonská veža” . Kardinál Raymond Leo Burke predniesol túto zásadnú prednášku, za účasti množstva významných teológov ako aj kardinála Roberta Saraha. Jej preklad zverejnil web

https://www.vhod-nevhod.blog/

V prvom rade by som sa chcel poďakovať organizátorom tejto konferencie, najmä Riccardovi Casciolimu, a všetkým prispievateľom do Nuova Bussola Quotidiana za to, že nám dnes dali príležitosť zaoberať sa témami, ktoré sú pre nás všetkých najdôležitejšie, pretože sa dotýkajú najzákladnejšieho dobra našej spoločnej svätej Matky, Katolíckej cirkvi, mystického tela Krista, ktorý je jediným Spasiteľom sveta. Osobitne by som chcel poďakovať otcovi Geraldovi Murrayovi a profesorovi Stefanovi Fontanovi za zásadné úvahy, ktoré nám dnes predložili. Veľmi presvedčivým spôsobom objasnili, povedal by som, demaskovali filozofické, kánonické a teologické omyly, ktoré sú dnes rozšírené v súvislosti so synodou biskupov a jej nadchádzajúcim zasadaním s názvom "Za synodálnu cirkev: spoločenstvo | účasť | poslanie".

Hneď by som vám odporúčal na prečítanie knihu Julia Loreda a Josého Antonia Ureta Synodálny proces: Pandorina skrinka. 100 otázok a 100 odpovedí (Associazione Tradizione Famiglia Proprietà, Rím, 2023), ktorá je k dispozícii v taliančine a mnohých ďalších jazykoch. Pokojná a hlboká štúdia, ktorá sa skrýva pod touto knihou, je neoceniteľnou pomôckou pri riešení všadeprítomného zmätku okolo zasadania biskupskej synody, ktoré sa začne zajtra (dnes 4. októbra 2023, pozn. red.).

Profesor Fontana povedal: "Nová synoda, posudzovaná vo vlastných kategóriách času, praxe a procedúry, je záverečným momentom dlhej cesty, ktorá sa tiahne celou modernitou". Tým, že nás upozorňuje na filozofické zdroje tzv. synodality, demaskuje jej svetonázor. Preto náš Pán Ježiš Kristus, ktorý jediný je naším Spasiteľom, nie je koreňom a centrom synodality. Preto sa zanedbáva a vlastne zabúda na božskú podstatu Cirkvi v jej založení a v jej organickom a trvalom živote.

V perspektíve synody sa veľmi často skloňuje Duch Svätý. Celý synodálny proces sa predstavuje ako dielo Ducha Svätého, ktorý bude viesť všetkých členov synody, ale ani slovom sa nehovorí o poslušnosti, ktorá prislúcha vnuknutiam Ducha Svätého, ktoré sú vždy v súlade s pravdou večnej náuky a dobrotou večnej disciplíny, ktorú on inšpiroval v priebehu vekov. Je, žiaľ, veľmi jasné, že vzývanie Ducha Svätého niektorými má za cieľ presadzovať agendu, ktorá je viac politická a ľudská než cirkevná a božská. Agenda Cirkvi je jedinečná, a to snaha o spoločné dobro Cirkvi, teda o spásu duší, o salus animarum, ktoré "in Ecclesia suprema semper lex esse debet"[1].

Synoda o "synodalite" nadväzuje na určité perspektívy rozšírené v dnešnej Cirkvi a zdôraznené aj nedávnou reformou Rímskej kúrie načrtnutou apoštolskou konštitúciou Praedicate Evangelium. Trvá predovšetkým na poukázaní na misijný charakter a synodalitu Cirkvi ako na "atribúty", "základné črty"[2] cirkevného života a zdá sa, že z tohto prístupu odvodzuje štruktúru Rímskej kúrie. Ale ako vyznávame v Symbolu viery a ako učil Druhý vatikánsky ekumenický koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium, svätá matka Cirkev je vo svojich atribútoch, vo svojich podstatných črtách "jedna, svätá, katolícka a apoštolská"[3].

Zmätok v teológii, morálke a dokonca aj v elementárnej filozofii, v ktorom žijeme, je živený veľkou neujasnenosťou používaného slovníka, a to je zo strany niektorých pravdepodobne zámerné. Sme svedkami sémantického skĺznutia niektorých slov alebo výrazov, čo robí učenie Cirkvi v niektorých bodoch nezrozumiteľným. Mohol by som spomenúť napríklad výraz "Božie milosrdenstvo". Niekedy sa však zavádzajú nové slová alebo sa zveličujú bez jasnej definície, ako v prípade slova synodalita. V tomto prípade, pri zmätku v podstatných znakoch Cirkvi, hrozí, že sa stratí identita Cirkvi, naša identita ako údov Kristovho mystického tela, ako ratolestí v "pravom viniči", ktorým je Kristus a ktorého "hospodárom je večný Otec"[4].

V okamihu, keď sa tieto pojmy stanú ústrednými a nie sú jasne definované, otvárajú sa dvere každému, kto ich chce interpretovať spôsobom, ktorý sa rozchádza so stálym učením Cirkvi o týchto otázkach. Dejiny Cirkvi nás v skutočnosti učia, že riešenie najhorších kríz, akou bola napríklad ariánska kríza, sa vždy začína veľkou presnosťou v používanom slovníku a pojmoch.

Vráťme sa k základným črtám Cirkvi navrhnutým v Praedicate evangelium, aby sme lepšie pochopili, ktorým smerom sa synoda uberá: k misionárstvu a synodalite. Ide o dva atribúty, ktoré sú v istom zmysle známe, ale ich povýšenie na základné črty Cirkvi, a teda na základné kritériá pre reštrukturalizáciu Rímskej kúrie - a teraz s touto synodou aj celej univerzálnej Cirkvi - zvádza k nejasnostiam a nedorozumeniam, ktoré si treba uvedomiť a rozptýliť.

Je správne tvrdiť, že celá Cirkev je misionárska. Všetci veriaci sú podľa svojho povolania a osobných darov povolaní svedčiť o Kristovi vo svete. Pri vydávaní svedectva o Kristovi však veriaci potrebujú stretnutie s ním živým v Cirkvi prostredníctvom posvätnej Tradície, ktorá je doktrinálna, liturgická a disciplinárna. Potrebujú dobrých pastierov - rímskeho pápeža a biskupov v spoločenstve s ním, spolu s kňazmi, hlavnými spolupracovníkmi biskupov -, ktorí ich vedú ku Kristovi a chránia im život v Kristovi, najmä pre vyučovanie zdravej náuky a dobrých mravov, a dokonalejším a úplnejším spôsobom pre posvätnú liturgiu ako uctievanie Boha "v duchu a v pravde"[5]. Vskutku, práve vyučovanie pravdy a bohoslužba "v duchu a v pravde" spôsobujú, že život v Kristovi každého veriaceho a celej Cirkvi rastie. Ako nás učí svätý Pavol, v Cirkvi už nie sme "deťmi vydanými napospas vlnám, unášanými sem a tam každým vetrom učenia, oklamanými ľuďmi tou ľstivosťou, ktorá ich vťahuje do bludu", ale "konajúc podľa pravdy v láske, usilujeme sa rásť vo všetkom smerujúc k tomu, ktorý je hlavou, ku Kristovi"[6].

Podľa stáleho učenia Cirkvi Kristus ustanovil Petrov úrad, aby všetci biskupi, a teda aj všetci veriaci boli zjednotení vo viere[7]. Druhý vatikánsky koncil vo svojej Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi vyhlásil: "Aby ten istý biskupský úrad bol jeden a nerozdelený, [Ježiš Kristus] ustanovil blahoslaveného Petra pred ostatnými apoštolmi a v ňom ustanovil trvalý a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva"[8]. Takto koncil definuje Petrov úrad: "Rímsky pápež ako Petrov nástupca je večným a viditeľným princípom a základom jednoty tak biskupov, ako aj množstva veriacich"[9].

Rímska kúria je hlavným nástrojom rímskeho pápeža v jeho nenahraditeľnej službe všeobecnej Cirkvi. Podľa slov koncilových otcov: "Rímsky pápež pri výkone svojej najvyššej, plnej a bezprostrednej moci nad celou Cirkvou využíva dikastériá Rímskej kúrie, ktoré teda vykonávajú svoj úrad v jeho mene a autorite, v prospech cirkví a v službe posvätných pastierov"[10]. Petrov nástupca prostredníctvom Rímskej kúrie pomáha jednotlivým biskupom plniť ich základnú službu, ktorú koncil opisuje týmito slovami: "Všetci biskupi totiž musia podporovať a brániť jednotu viery a spoločnú disciplínu celej Cirkvi, poučovať veriacich o láske k celému mystickému Kristovmu telu, najmä k chudobným, trpiacim údom a prenasledovaným kvôli spravodlivosti (porov. Mt 5, 10) a napokon podporovať každú činnosť spoločnú celej Cirkvi, najmä pri zabezpečovaní toho, aby viera rástla a svetlo plnej pravdy vychádzalo pre všetkých ľudí"[11].

Misijný charakter Cirkvi je ovocím tejto jednoty náuky, liturgie a disciplíny, je ovocím živého Krista v Cirkvi, v údoch jeho mystického tela, ktorého je hlavou. Jedine Kristus je ten, ktorý sa ohlasuje a káže všetkým národom, aby mnohí boli pokrstení v mene Otca, Syna a Ducha Svätého. Toto je poslanie Cirkvi, ktoré jej zveril Pán:

"Mne bola daná všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a získavajte učeníkov zo všetkých národov, krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta"[12].

Kristovo poslanie predchádza akúkoľvek misijnú činnosť, misionársku črtu. V skutočnosti je misijná činnosť len prejavom živej prítomnosti Krista v Cirkvi, aby sa stali "učeníkmi všetky národy", Krista, ktorý zostáva v Cirkvi stále živý "až do skončenia sveta".

Synodalita ako abstraktný pojem je v cirkevnej doktríne neologizmom. Je známe, že Druhý vatikánsky koncil sa chcel vyhnúť abstraktným termínom konciliarita a kolegialita, ktoré sa v koncilových textoch nenachádzajú. Dá sa predpokladať, že aj samotný koncil by sa chcel vyhnúť abstraktnému termínu ako synodalita, keby ho poznal.

Kanonická tradícia pozná inštitúciu synody ako nástroja na poskytovanie rád posvätným pastierom; Cirkev sa neopisuje ako synodálna, ale naopak ako hierarchické spoločenstvo[13]. Za doktrinálne, liturgické a morálne vedenie Cirkvi sú zodpovední pastieri v spoločenstve, ktoré chráni a podporuje Petrov úrad, t. j. hierarchia. Synoda je pomoc, ktorá sa ponúka pastierom, aby mohli plniť svoju službu. Nikdy nemôže nahradiť pastoračný úrad, ktorý chcel a ustanovil sám Kristus.

Synoda biskupov sa opisuje ako "zhromaždenie biskupov, ktorí (...) sa stretávajú v stanovených termínoch, aby podporovali úzku jednotu medzi rímskym pápežom a biskupmi a aby svojimi radami poskytovali pomoc samotnému rímskemu pápežovi pri ochrane a zveľaďovaní viery a mravov, pri dodržiavaní a upevňovaní cirkevnej disciplíny, a tiež aby skúmali problémy týkajúce sa činnosti Cirkvi vo svete. Otec Murray pripomenul povahu biskupskej synody podľa citovaného kánonu 342 Kódexu kánonického práva.

Ja by som len dodal, že v podobnom duchu sa diecézna synoda opisuje ako "zhromaždenie kňazov a iných veriacich konkrétnej Cirkvi, zvolených na pomoc diecéznemu biskupovi pre dobro celého diecézneho spoločenstva (...)"[15].

Synoda ako kánonický inštitút odkazuje na slávnostný spôsob rôznych spôsobov, ktorými všetci veriaci svojím povolaním a obdarovaním pomáhajú svojim posvätným pastierom pri plnení ich povinností ako pravých učiteľov viery. Kán. 212 Kódexu kánonického práva, ktorý má svoj pôvodný zdroj v nedeľnej náuke o bratskej náprave[16], poskytuje normy upravujúce vzťahy medzi posvätnými pastiermi a veriacimi v hierarchickom spoločenstve Cirkvi. Inštitúcia synody je medzi týmito spôsobmi mimoriadna, vyžaduje si dlhú a primeranú prípravu a dobre disciplinované slávenie, aby sa predišlo nedorozumeniam, ktoré môžu ľahko, najmä v úplne sekularizovanej a svetskej kultúre, spôsobiť, že synodálny proces bude pre Cirkev škodlivý.

Rád by som sa teraz s vami podelil o niekoľko úvah, ktoré som predniesol ostatným ctihodným bratom kardinálskeho kolégia na stretnutí kardinálov pred niečo vyše rokom. Týkajú sa priamo štruktúry Rímskej kúrie, ale veľmi úzko súvisia s našou témou.

Misijnosť a synodalita ako vlastnosti, nie "atribúty" či "základné črty" cirkevného života, nemenia povahu Petrovho úradu ani služby, ktorú Rímska kúria poskytuje Petrovmu nástupcovi ako "princípu a (večnému) a viditeľnému základu jednoty viery a spoločenstva". V skutočnosti predpokladajú Petrov úrad, ktorému pomáha Rímska kúria. V tomto svetle nasleduje niekoľko poznámok.

Po prvé. Apoštolská konštitúcia Praedicate evangelium trvá na tom, že Rímska kúria "je v službe pápeža, Petrovho nástupcu, a biskupov, nástupcov apoštolov"[17]. Služba Rímskej kúrie je však určená Petrovmu nástupcovi. Tým, že Rímska kúria slúži rímskemu pápežovi, slúži aj biskupom v ich vzťahu k pápežovi. Je nereálne požadovať, aby Rímska kúria slúžila všetkým biskupom. V skutočnosti majú svoju vlastnú kúriu, ktorá im pomáha pri plnení ich povinností ako skutočných pastierov. Pritom treba jasne zachovať odlišnú službu Petrovho nástupcu.

Zároveň by definovanie Rímskej kúrie v službe jednotlivým biskupom znamenalo riziko, že by sa sprostredkovala svetonázorová vízia Cirkvi, v ktorej by jednotlivé cirkvi boli pobočkami alebo dcérskymi spoločnosťami Cirkvi v Ríme a všetkým by slúžila tá istá Rímska kúria. To by znamenalo skreslenie vzťahu Petrovho nástupcu s biskupmi.

Po druhé. Termín dikastéria ako všeobecný svetský pojem, prevzatý z rímskeho práva, pre rôzne úrady rôznej povahy Rímskej kúrie nevyjadruje dostatočne aspekt hierarchického spoločenstva, ktorý sa týka vybavovania doktrinálnych, liturgických, vzdelávacích, misijných atď. záležitostí, a nevyjadruje skutočný rozdiel nie v dôstojnosti (všetky dikastérie sú si právne rovné), ale v predmete a kompetencii.

Po tretie. Zdá sa správne obnoviť v určitej forme, aspoň v ďalšej fáze realizácie apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium, Kongregáciu pre náuku viery na prvom mieste medzi všetkými kongregáciami Rímskej kúrie na základe jej úlohy "pomáhať rímskemu pápežovi a biskupom pri ohlasovaní evanjelia na celom svete, podporovať a chrániť integritu katolíckej náuky o viere a mravoch, čerpať z depozitu viery a tiež sa usilovať o stále hlbšie pochopenie nových otázok"[18].

Po štvrté. V zozname kvalít požadovaných od funkcionárov a konzultorov by bolo dôležité na prvé miesto postaviť zdravú náuku a súlad so zdravou cirkevnou disciplínou[19].

Nezdá sa mi potrebné zachádzať do podrobností, aby sme pochopili, že synoda, ktorá sa zajtra (dnes, pozn. red.) začne, nie je ničím iným ako priamym pokračovaním toho, čo už zdôraznila apoštolská konštitúcia Predikát evanjelia. Je preto prinajmenšom zvláštne povedať, že nevieme, akým smerom sa synoda bude uberať, keď je tak jasné, že zámerom je hlboko zmeniť hierarchickú konštitúciu Cirkvi. Podobný postup bol použitý v Cirkvi v Nemecku na dosiahnutie toho istého škodlivého cieľa.

Často sa hovorí, že trvanie na synodálnosti Cirkvi nie je nič iné ako obnovenie cirkevnej charakteristiky, ktorú vždy dodržiavala východná Cirkev. Som v pravidelnom kontakte s východnými biskupmi a kňazmi, katolíckymi aj pravoslávnymi: všetci mi povedali, že spôsob organizácie synody nemá nič spoločné s východnými synodami. Týka sa to nielen miesta laikov na týchto zhromaždeniach, ale aj všeobecnejšie spôsobu ich fungovania a dokonca aj otázok, ktoré riešia. Existuje zmätok okolo termínu synodalita, ktorý sa umelo snaží nadviazať na východnú prax, ale v skutočnosti má všetky znaky nedávneho vynálezu, najmä pokiaľ ide o laikov.

Takáto zmena v sebapochopení Cirkvi má za ďalší dôsledok oslabenie učenia o morálke, ako aj o disciplíne v Cirkvi. Nebudem sa príliš zaoberať týmito bodmi, ktoré sú dramaticky známe všetkým: morálna teológia stratila všetky svoje referenčné body. Je naliehavo potrebné uvažovať o morálnom akte v jeho celistvosti, a nielen v jeho subjektívnom aspekte. Môže nám v tom pomôcť 30. výročie vydania Veritatis Splendor. Vítam a povzbudzujem iniciatívy, ktoré som v tejto súvislosti zaznamenal. Prikázania Dekalógu platia a budú platiť tak, ako vždy platili v každej dobe, jednoducho preto, že sú vlastné ľudskej prirodzenosti.

Vzhľadom na všetko, čo som pozoroval a čo dnes (včera 3. októbra, pozn. red.) skúmame na našej konferencii, som spolu s ďalšími štyrmi kardinálmi, ich eminenciami kard. Walterom Brandmüllerom, kard. Juan Sandoval Íñiguez, kard. Robertom Sarahom a kard. Jozefom Zenom, každý z iného kontinentu, predložili v lete suverénnemu pápežovi dubia na objasnenie viacerých základných bodov patriacich do depozitu viery, ktoré sú dnes spochybňované, najmä v pokračovaní tzv. synodality. Mnohí bratia v episkopáte a tiež v kardinálskom kolégiu podporujú túto iniciatívu, aj keď nie sú na oficiálnom zozname signatárov.

Dnes (včera, pozn. red.) vyšiel v Il Giornale článok vatikanistu Fabia Marchese Ragonu o dubiách predložených pápežovi Františkovi. Na konci článku cituje komentáre k dubiám "dvoch synodálnych otcov", s ktorými robil rozhovor. Citujem komentár:

"Je nám to veľmi ľúto, časy Cirkvi nie sú časmi týchto bratov! Nemôžu diktovať pápežovi program, spôsobovať rany a podkopávať jednotu v Cirkvi. Ale na to sme si už zvykli: chcú len udrieť Františka"[20].

Tieto komentáre odhaľujú stav zmätku, omylov a rozdelenia, ktorý preniká zasadanie Biskupskej synody, ktorá sa začne zajtra (dnes, pozn. red.). Päť dubií sa týka výlučne večnej náuky a disciplíny Cirkvi, nie programu pápeža. Nezaoberajú sa minulými "časmi". Jazyk veľmi prezrádza svetonázor. Ďalej sa nezaoberajú osobou Svätého Otca. Svojou povahou sú totiž vyjadrením náležitej úcty k Petrovmu úradu a nástupcovi svätého Petra.

Zdá sa, že tieto pripomienky odrážajú zásadný omyl, ktorý nedávno vyjadril nový prefekt (kardinál Víctor Manuel Fernández, pozn. red.) Dikastéria pre náuku viery v rozhovore, ktorý poskytol Edwardovi Pentinovi z National Catholic Register. Počas rozhovoru uviedol, že okrem depozitu viery má rímsky pápež "živý a aktívny dar", ktorého výsledkom je to, čo nazýva "náuka Svätého Otca"[21]. Okrem toho obviňuje tých, ktorí toto "učenie Svätého Otca" kritizujú, z herézy a schizmy[22].

Cirkev však nikdy neučila, že rímsky pápež má osobitný dar tvoriť svoju vlastnú doktrínu. Svätý Otec je prvým učiteľom depozitu viery, ktorý je sám osebe vždy živý a dynamický. Takto učí Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení Dei verbum Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu:

"Posvätná tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný depozit Božieho slova zvereného Cirkvi. Pridŕžajúc sa ho, celý svätý ľud, zjednotený so svojimi pastiermi, vytrvalo zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve, v lámaní chleba a v modlitbách (porov. Sk 2, 42 gr.), takže v zachovávaní, praktizovaní a vyznávaní odovzdanej viery sa medzi biskupmi a veriacimi vytvára výnimočná jednota ducha" [23].

Treba sa zamyslieť nad vážnosťou cirkevnej situácie, keď prefekt Dikastéria pre náuku viery obviňuje z herézy a schizmy tých, ktorí žiadajú Svätého Otca, aby vykonával Petrov úrad na ochranu a podporu depositum fidei.

Hovorí sa nám, že Cirkev, ktorú vyznávame - v spoločenstve s našimi predkami vo viere od čias apoštolov - ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú, treba teraz definovať synodalitou, termínom, ktorý nemá v cirkevnej náuke históriu a pre ktorý neexistuje žiadna rozumná definícia. Je to zjavne umelá konštrukcia, ktorá sa viac podobá ľudskej stavbe než Cirkvi postavenej na skale, ktorou je Kristus (porov. 1 Kor 10, 4). Instrumentum laboris nadchádzajúceho zasadania biskupskej synody určite obsahuje vyhlásenia, ktoré sa nápadne a vážne odchyľujú od večného učenia Cirkvi. Predovšetkým musíme verejne potvrdiť svoju vieru. V tomto majú biskupi povinnosť utvrdzovať svojich bratov. Dnešní biskupi a kardináli potrebujú veľkú odvahu, aby čelili vážnym omylom, ktoré prichádzajú z vnútra samotnej Cirkvi. Ovce závisia od odvahy pastierov, ktorí ich musia chrániť pred jedom zmätku, omylov a rozdelenia.

Na záver by som vás však chcel vyzvať, aby ste sa modlili a prosili nebo o pomoc proti všetkým mocnostiam, ľudským i predprirodzeným, ktoré snívajú o zničení Cirkvi. Non praevalebunt!"[24] Vieme, že dobro sa v Božích očiach vždy cení a bude spravodlivo odmenené, rovnako ako zlo bude potrestané. Mnohí mladí ľudia si to uvedomujú a snažia sa s podporou sviatostí žiť autentickým životom viery, nádeje a lásky, teda životom stále plnším v Kristovi so srdcom stále viac odovzdaným spolu s Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie jeho Najsvätejšiemu Srdcu. Toto je jednoznačne pravá budúcnosť Cirkvi, jediná, ktorá skutočne prinesie ovocie (porov. Mt 7, 15 - 17).

Dobrí kresťania musia byť dnes pripravení podstúpiť biele mučeníctvo nepochopenia, odmietnutia a prenasledovania a niekedy aj červené mučeníctvo krviprelievania, aby boli vernými svedkami Krista a jeho "spolupracovníkmi pravdy"[25]. Hoci súčasný zmätok je mimoriadne veľký, dokonca historicky významný, aby sme nepovedali bezprecedentný, nemôžeme veriť, že situácia je nezvratná. Ako som práve spomenul, brány pekelné Cirkev nepremôžu. Pán prisľúbil, že zostane s nami v Cirkvi "až do skončenia sveta"[26]. On neklame. Svojim sľubom je vždy verný. V Cirkvi môžeme vždy dôverovať živému Pánovi za nás. A určite nesmieme nikdy opustiť Pána, ale zostať s ním v Cirkvi, ktorá je jeho mystickým telom. Vždy musíme zostať ratolesťami určite vloženými do viniča, ktorým je On. Sme však nútení konštatovať, že mnohé duše sa kvôli tomuto zmätku vydávajú na cestu do záhuby, preto sa musíme veľa modliť a konať, aby sme ho čo najskôr rozptýlili.

Vzývame Najsvätejšiu Pannu Máriu, najmä jej Nepoškvrnené Srdce, svätého Jozefa, ochrancu svätej Cirkvi, svätých apoštolov Petra a Pavla a všetkých svätých, aby každý z nás zostal verný Kristovi a jeho Cirkvi, jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej, svätej Rímskej cirkvi; a aby samotná Cirkev bez škvrny a vrásky čo najskôr vyšla zo súčasného stavu zmätku a rozdelenia, aby sa skrátili tieto časy, v ktorých je riziko záhuby duší veľké. Salus animarum "in Ecclesia suprema semper lex esse debet".

Ďakujem vám za pozornosť. Nech Boh vždy požehnáva vás a vaše domovy a nech Panna Božia Matka, svätý Jozef, svätí Peter a Pavol a všetci svätí sprevádzajú a chránia vašu cestu.

+ J.Em. kardinál Raymond Leo Burke

Poznámky:

[1] Can. 1752.

[2] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 811.

[3] «(…) unam, sanctam, catholicam et apostolicam». Sacrosanctum Concilium Oecumenicum Vaticanum II, Constitutio Dogmatica Lumen gentium de Ecclesia, 21 Novembris 1964, Acta Apostolicae Sedis 57 (1965) 11, n. 8. [LG]

[4] Gv 15, 1.

[5] Gv 4, 24.

[6] Ef 4, 14-15.

[7] Cf. Mt 16, 18-19; Lc 22, 31-32; Gv 21, 15-19.

[8] «Ut vero Episcopatus ipse unus et indivisus esset, beatum Petrum ceteris Apostolis praeposuit in ipsoque instituit perpetuum ac visibile unitatis fidei et communionis principium et fundamentum». LG 22, n. 18b.

[9] «Romanus Pontifex, ut successor Petri, est unitatis, tum Episcoporum tum fidelium multitudinis, perpetuum ac visibile principium et fundamentum». LG, 27, n. 23a.

[10] «In exercenda suprema, plena et immediata potestate in universam Ecclesiam, Romanus Pontifex utitur Romanae Curiae Dicasteriis, quae proinde nomine et auctoritate illius munus suum explent in bonum Ecclesiarum et in servitium Sacrorum Pastorum». Sacrosanctum Concilium Oecumenicum Vaticanum II, Decretum Christus Dominus de pastorali Episcoporum munere in Ecclesia, 28 Octobris 1965, Acta Apostolicae Sedis 58 (1966) 676, n. 9a. T

[11] «Debent enim omnes Episcopi promovere et tueri unitatem fidei et disciplinam cunctae Ecclesiae communem, fideles edocere ad amorem totius Corporis mystici Christi, praesertim membrorum pauperum, dolentium et eorum qui persecutionem patiuntur propter iustitiam (cfr. Matth. 5, 10), tandem promovere omnem actuositatem quae toti Ecclesiae communis est, praesertim ut fides incrementum capiat et lux plenae veritatis omnibus hominibus oriatur». LG 27-28, n. 23b.

[12] Mt 28, 18-20.

[13] Cf. LG 25, n. 21b. Traduzione italiana: EV1, p. 165, n. 335.

[14] «(…) coetus est Episcoporum qui (…) statutis temporibus una conveniunt ut arctam coniunctionem inter Romanum Pontificem et Episcopos foveant, utque eidem Romano Pontifici ad incolumitatem incrementumque fidei et morum, ad disciplinam ecclesiasticam servandam et firmandam consiliis adiutricem operam praestent, necnon quaestiones ad actionem Ecclesiae in mundo spectantes perpendant». CIC-1983, can. 342.

[15] «(…) coetus delectorum sacerdotum aliorumque christifidelium Ecclesiae particularis, qui in bonum totius communitatis diocecesanae Episcopo dioecesano adiutricem operam praestant (…)». CIC-1983, can. 460.

[16] Cf. Mt 18, 15-18.

[17] PE, p. 31, Art. 1.

[18] PE, p. 75, Art. 69.

[19] PE, pp. 38-39, Art. 14, § 3, e Art. 16.

[20] Fabio Marchese Ragona, «Cinque “dubia” sul Sinodo di Francesco. Dalla benedizione ai gay alle donne sacerdote: i cardinali conservatori scuotono il Vaticano», Il Giornale, 3 ottobre 2023, 17.

[21] «living and active gift (…) the doctrine of the Holy Father». Edward Pentin, “Exclusive: Archbishop Fernandez Warns Against Bishops Who Think They Can Judge ‘Doctrine of the Holy Father’”, National Catholic Register, September 11, 2023.

[22] Cfr. ibidem.

[23] «Sacra Traditio et Sacra Scriptura unum verbi Dei sacrum depositum constituunt Ecclesiae commissum, cui adhaerens tota plebs sancta Pastoribus suis adunata in doctrina Apostolorum et communione, fractione panis et orationibus iugiter perseverat (cfr. Act. 2, 42 gr.), ita ut in tradita fide tenenda, exercenda profitendaque singularis fiat Antistitum et fidelium conspiratio». Sacrosanctum Concilium Oecumenicum Vaticanum II, Constitutio Dogmatica Dei verbum de Divina Revelatione, 28 Novembris 1965, Acta Apostolicae Sedis 58 (1966), 822, n. 10.

[24] Mt 16, 18.

[25] 3 Gv 8.

[26] Mt 28, 20.

 Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!