Zdroj: Portrait of Elisabeth of the Trinity od autora Willuconquer, licencované pod CC BY-SA 3.0.
Dejiny Cirkvi ukazujú, že jej obnova je nerozlučne spätá so svätosťou jej detí. Práve v najťažších časoch vzbudzovalo pôsobenie Ducha Svätého veľkých svätcov, ktorých heroické čnosti sa stali inšpiráciou pre celé generácie. Také bolo aj 19. storočie, poznačené sledom revolúcií a čoraz hlbším rozchodom spoločnosti s kresťanstvom. Na jeho sklonku, keď v teologickom myslení dozrievali tendencie, ktoré začiatkom nasledujúceho storočia vyústili do modernistickej krízy, sa uprostred nenápadnej každodennosti rodilo povolanie svätej Alžbety od Trojice. Jej odpoveďou na nepokoj doby bol život celkom odovzdaný Bohu, prítomnému v duši človeka žijúceho v milosti.
Svätá Alžbeta od Trojice sa narodila 18. júla 1880 vo vojenskom tábore Avord pri Bourges, v regióne Centre-Val de Loire. Už ako dieťa nosila v sebe hlbokú túžbu celkom patriť Bohu, čo ju ako štrnásťročnú priviedlo k sľubu panenstva. Odmalička bola vnímavá na Božiu prítomnosť. Po predčasnej smrti otca sa napriek nevôli matky nevzdala myšlienky zasvätiť sa Bohu a v modlitbe sa cvičila v neustálej Božej prítomnosti.
Neskôr napísala: „Zdá sa mi, že som našla svoje nebo na zemi, pretože nebo je Boh a Boh je v mojej duši. V deň, keď som to pochopila, sa vo mne všetko rozjasnilo, a chcela by som toto tajomstvo pošepkať tým, ktorých milujem.“
V lete 1898 opísala svoj pobyt v Tarbes. V tom istom období navštívila neďaleké Lurdy, kde sa v nej prehĺbilo vnímanie Božej prítomnosti a pocítila silnú túžbu obetovať sa za hriešnikov. Stredobodom jej návštev veľkých francúzskych miest nebol mestský ruch, ale mariánske svätyne, ktoré sa v nich nachádzajú. Zároveň bojovala so svojimi chybami a priznávala, koľko námahy ju stojí prinášať tieto vnútorné umŕtvovania, aby tak potešila Ježiša. Toto asketické úsilie ju viedlo k prehlbovaniu duchovného života, pretože, ako učí svätá Terézia od Ježiša, modlitba a pohodlnosť sa nezlučujú.
Už ako dievča si zapísala silnú túžbu zotrvávať v tichu. Ako devätnásťročná napísala: „Čoskoro budem celá Tvoja a budem žiť v samote, sama s Tebou, nebudem sa zaoberať ničím iným ako Tebou a nebudem hovoriť s nikým iným ako s Tebou.“
V lete bolo jej najväčšou radosťou utiahnuť sa do samoty uprostred lesa. A práve ticho a samotu ponúka Karmel. V roku 1901 vstúpila do Karmelu v Dijone, kde naplno rozvinula svoje najhlbšie povolanie – objav, že „nebo je v duši“, pretože Boh prebýva v človeku ako Najsvätejšia Trojica. Tam prežila posledných päť rokov svojho krátkeho života.
Vnútorné ticho si vyžaduje predovšetkým slobodný súhlas vôle. Vôľa je mohutnosťou duchovnej lásky a práve v nej nás láska, ktorú vlieva Boh, spája s ním a smeruje celý náš život k svätosti. „Nič, nič, nič… a ani na vrchu nič,“ poznamenáva svätý Ján z Kríža. Pozýva tak každého z nás, aby sme sa povzniesli nad vlastné záľuby a osobné rozmary, aj duchovné, zriekli sa každej neusporiadanej pripútanosti a slobodne pripodobnili svoju vôľu Božej vôli.
Ako zdôrazňuje páter Réginald Garrigou-Lagrange, Alžbeta patrí k tým svätým, ktorí sa s detskou jednoduchosťou primknú k jednej pravde viery a žijú ju doslova. Ona sa primkla k dogme o prebývaní Najsvätejšej Trojice v duši spravodlivého. Podľa svätého Tomáša je toto prebývanie už tu na zemi zárodkom a začiatkom blaženosti svätých v nebi. (M. M. PHILIPON, La dottrina spirituale di Santa Elisabetta della Trinità, Effedieffe, 2025.)
Svätý Tomáš vysvetľuje, že Boh je vo všetkých veciach ako ich Stvoriteľ – mocou, prítomnosťou a podstatou. V duši spravodlivého je však prítomný úplne novým spôsobom: milosťou, ako poznané v poznávajúcom a ako milované v milujúcom. Otec, Syn a Duch Svätý nie sú v duši iba ako príčina jej bytia, ale ako Ten, koho duša poznáva vierou a miluje láskou. (Porov. TOMÁŠ AKVINSKÝ, Summa theologiae, I, q. 43, a. 3, co.; a. 4, ad 2.)
Sestra Alžbeta našla v karmeli duchovný domov, v ktorom sa jej vnútorný život prirodzene rozvíjal. Hoci bola od detstva obdarená hlbokou zbožnosťou a mystickými skúsenosťami, spočiatku jej chýbal pevný teologický rámec. Získala ho až vďaka dvom rozhodujúcim podnetom: vedeniu pátra Valléeho, ktorý jej pomohol usmerniť jej duchovné skúsenosti, a štúdiu diel svätého Jána z Kríža, v ktorých našla odpovede na túžbu svojho srdca.
Vďaka štúdiu a mimoriadnej milosti prenikla Alžbeta do tajomstva prebývania Najsvätejšej Trojice v duši. Tento objav sa stal stredobodom jej života. Dokázala nájsť v sebe „svoje nebo na zemi“, kde v neprestajnom spoločenstve s tromi božskými Osobami čerpala silu pre svoju svätosť i pre hrdinské znášanie životných skúšok.
Dňa 21. novembra 1904, keď komunita na sviatok Obetovania Panny Márie obnovovala sľuby, pocítila, ako ju neodolateľný pohyb milosti unáša k Najsvätejšej Trojici. Po návrate do cely vzala pero a do obyčajného zošita bez zaváhania, bez najmenšej opravy, jedným dychom napísala svoju slávnu modlitbu, ako výkrik, ktorý vytryskol priamo zo srdca.
Hoci jej cesta môže pôsobiť ako vec mimoriadnych milostí, svätá Alžbeta nám ukazuje, že žiť v Božej prítomnosti nemusí byť komplikované.Ona sama nežila v nejakom výnimočnom mystickom svete vyhradenom iba pre vyvolených. Naopak, veľmi jednoducho a prakticky učila, ako žiť v tomto veľkom tajomstve Božej prítomnosti uprostred bežného dňa.
Hovorievala: „Nekomplikujte si veci.“ Žiť v spoločenstve s Trojicou bolo pre ňu veľmi jednoduché – stačí konať úkony sústredenia, ktorými sa človek sústreďuje v Božej prítomnosti.
„Mamička moja,“ píše, „využi svoju samotu. Keď si sama, mysli na to, že On je odpočinkom tvojej duše. A keď je tvoje telo unavené, mysli na to, že On je odpočinkom tvojho tela. Ako je dieťa šťastné v náručí svojej mamy, tak aj ty nájdeš úľavu v náručí svojho Boha, ktorý ťa obklopuje zo všetkých strán.“
A tak sa dostávame k vrcholu duchovnej cesty svätej Alžbety od Trojice. Od 1. januára 1906 písala o veľkej a vrúcnej túžbe svojej duše: „Chcem byť chválou slávy“ – Laudem gloriae. Tieto slová našla v Pavlovom Liste Efezanom a jej božský Ženích jej dal pochopiť, že toto je jej pravé povolanie – začať už tu na zemi, v čase vyhnanstva, spievať ono večné Sanctus, ktoré zaznieva v nebi pred Božou tvárou. Byť „chválou slávy“ si však podľa nej nevyžaduje veľké skutky, ale veľkú vernosť a odumretie sebe samej. Musí odumrieť všetko, čo nie je On, aby duša ako struna zaznievala už iba pod Božím dotykom.
Po veľkých utrpeniach, ktoré jej spôsobila Addisonova choroba, zomrela 9. novembra 1906, vo veku iba 26 rokov. O konci jej života píše jej duchovný otec, páter Vallée, že jej posledné týždne boli „mimoriadne krásne a božské“. Boh ju dokonale pretvoril na obraz ukrižovaného Krista – presne podľa jej najväčšieho a najvrúcnejšieho sna: byť navždy podobná Kristovi ukrižovanému z lásky a stať sa dokonalou „chválou jeho slávy“.
Alžbeta nám svojím životom ukazuje, aké vnútorné nároky na nás kladie vernosť prijatej Tradícii. Dogma o prebývaní Najsvätejšej Trojice sa pre ňu stala pravdou, ktorá prenikala jej modlitbu, každodenné rozhodnutia i prijímanie utrpenia. Jej svätosť dozrievala v karmelitánskej spiritualite a v tradičnej liturgii Cirkvi, ktorej sa dnes neraz upiera schopnosť osloviť súčasného človeka. Z tohto prameňa čerpala vieru a lásku, ktoré ju viedli k úplnému odovzdaniu sa Bohu a jeho vôli. Práve preto má čo povedať aj tým, ktorí dnes obhajujú katolícku ortodoxiu a tradičnú liturgiu: pravda, ktorú vyznávame a bránime, si žiada, aby sme sa ňou nechali premieňať. Alžbetin ideál byť „chválou Božej slávy“ nás vedie k zabúdaniu na seba a kladie nám otázku, pred ktorou nemožno uniknúť: Čiu slávu hľadáme – svoju, alebo Božiu?
otec Ľubomír
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
