PÁPEŽ, KTORÝ SA NEPODRIADIL DUCHU DOBY
8. júla 1951 slúžil svoju prvú omšu mladý novokňaz Joseph Ratzinger. Slávil ju, ako sa to priúčal z maličkého misálika, ktorý dostal ako malý chlapec. Päťdesiatšesť rokov neskôr, ako hlava Katolíckej Cirkvi, pápež Benedikt XVI. v predvečer výročia svojej prvej omše, 7. júla 2007, vydáva jeden z najdôležitejších dokumentov: motu proprio Summorum Pontificum, ktorým potvrdzuje nezrušiteľnosť predkoncilovej liturgie.
Uprostred toho, čo nazval v predvečer svojej voľby na katedru svätého Petra diktatúrou relativizmu, dáva jasný princíp: čo predošlé generácie považovali za posvätné, musí ostať posvätné aj dnes. Tieto myšlienky dokonale ilustroval minulý rok počas konferencie Spolku latinskej omše prof. Roberto de Mattei.
Kardinál Ratzinger 18. apríla 2005 vo svätej omši za vyvolenie nového pápeža varoval pred relativizmom, teda pred postojom, ktorý tvrdí, že neexistuje žiadna absolútna pravda. V takomto svete sa stáva subjektívne želanie jednotlivca kritériom rozhodovania, bez akejkoľvek snahy o poznanie objektívnej pravdy. V takomto relativizme korenia všetky moderné ideológie, ako gender alebo novodobé „práva“ na potrat či eutanáziu, ktoré sú prejavom súčasnej kultúrnej revolúcie.
Marxistický teoretik Antonio Gramsci, otec neomarxizmu, nazýva takýto spôsob myslenia „filozofiou praxe“, kladúc základy ateistického sekularizmu, ktorý vedie k snahe o vymazanie akejkoľvek historickej pamäti. Aké zaujímavé, že v kontexte nedávnych osláv Cyrila a Metoda sme svedkami niektorých médií usilujúcich sa o vymazanie našej historickej pamäti v podobe dedičstva Solúnskych bratov.
Benedikt XVI. si bol vedomý od počiatku, že súčasná kríza Cirkvi je krízou, ktorá pramení v liturgii, ktorá je najvyšším spôsobom úcty k Bohu. V súčasnosti sme svedkami odklonu, ktorý svoj stredobod klaňania sa Bohu nahradil za stredobod, v ktorom stojí človek. Ako som spomenul, práve človek, ktorý sa stáva stredobodom sveta, je koreňom relativizácie pravdy.
Z tohto dôvodu je motu proprio Benedikta XVI. nielen právnym dokumentom, ale zásadným uznaním o nemeniteľných princípoch viery, a teda, že predkoncilové slávenie liturgie nebolo nikdy zrušené a ani žiadny pápež ju nemá zrušiť. Benedikt XVI. týmto vyhlásením povedal, že pápež, aj keď je najvyššou autoritou v Cirkvi, je viazaný Tradíciou a nemôže konať proti nej. Toto je silný teologický a duchovný postoj, ktorý odhaľuje limity pápežskej moci vo svetle vernosti Kristovej Cirkvi.
Liturgia, ako sa ukazuje z Benediktovej teológie, nie je súkromným vlastníctvom žiadnej generácie ani úradu. Je to poklad Cirkvi, ktorý je nám zverený – nie na to, aby sme ho menili podľa sveta, ale aby sme skrze neho svet premieňali.
V súčasnosti sme svedkami začiatku nového pontifikátu pápeža Leva XIV. Počas svojej cesty do Chicaga som mal možnosť presvedčiť sa mnohými spôsobmi o veľkej úcte otca Prevosta k tejto forme liturgického slávenia. Jeho duchovný otec, augustinián, naučil práve aj spoločenstvo svätého Jána Kentského, ktoré som navštívil, túto formu liturgie.
Môžeme preto očakávať, že Lev XIV. nadviaže na teologické a liturgické dedičstvo pápeža Benedikta XVI. Za jeho bohatý pontifikát, ktorý nám bude svietiť dejinami, som sa mu minulý štvrtok osobitne poďakoval po rannej svätej omši, ktorú som slávil v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
