LÁSKA K CIRKVI NIE JE MOŽNOSŤ. JE PODMIENKA
Zdroj: unsplash.com
Tu es Petrus, et super hanc petram ædificabo Ecclesiam meam.
Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev. (Mt 16, 18)
Tento rok si pripomíname 500. výročie narodenia Giovanniho Pierluigiho z Palestriny – veľkého majstra cirkevnej polyfónie, ktorého tvorba sa stala hudobným vyjadrením katolíckej viery. Jeho známa antifóna Tu es Petrus – Ty si Peter – nie je len hudobnou kompozíciou, ale doslova znejúcim vyznaním viery. Spevom vyjadril, čo Cirkev verí: že Kristus založil iba jednu Cirkev, katolícku, a postavil ju na skale, ktorou je Peter. Slávnostnosť tejto hudby nie je oslavou človeka, ale vyjadrením dôstojnosti Božieho ustanovenia.
Slová svätého Ambróza – Ubi Petrus, ibi Ecclesia – „kde je Peter, tam je Cirkev“ – nevyjadrujú svojvôľu osoby, ale pravosť viery. Peter si nemôže robiť, čo chce. Je Petrom iba natoľko, nakoľko zachováva všetko, čo mu prikázal Kristus. Cirkev nie je tam, kde je Peter ako jednotlivec, ale tam, kde je Peter ako verný služobník Slova. Preto Cirkev poznávame podľa toho, či je s Petrom – a Peter je skutočne Petrom iba vtedy, keď je s Kristom.
Dnešný sviatok je sviatkom viery, ale aj lásky k pápežskému úradu. Svätý Cyprián hovorí: „Nemá Boha za Otca ten, kto nemá Cirkev za matku.“ Kristus nezaložil množstvo cirkví. Založil jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev, postavenú na Petrovi. Do tejto Cirkvi treba patriť, v tejto Cirkvi sa máme posväcovať.
Pravý kresťan cíti s Cirkvou – sentire cum Ecclesia. To nie je fráza, ale povolanie. Kristove slová Petrovi – na tejto skale postavím svoju Cirkev – sa týkajú aj nás. Každý z nás je pozvaný, aby Cirkev budoval. Nie ľudskými projektmi, ale svätosťou života, obetou, modlitbou, vernosťou, pokorou. Každý z nás je kameňom – ale len vtedy, keď sa nechá začleniť do Božieho diela.
Súčasný svet – a neraz aj samotní veriaci – má veľký problém s cirkevnou autoritou. Vieme, že v dejinách boli aj také obdobia, keď tí, ktorým bol zverený úrad, zlyhali. Neohlasovali Krista, ale seba. Namiesto evanjelia šírili svoje ideológie a tým spôsobili nemalé škody. Ale úrad Petra je Božím ustanovením – a bez neho Cirkev nemôže rásť. Bez Petra sa Cirkev triešti. Vidíme to v spoločenstvách, ktoré sa odtrhli – namiesto jednoty vznikol chaos, namiesto istoty neustále hádky. Lebo kde nie je skala, tam nie je opora.
Petrovo poslanie je ohlasovať Krista. A to isté sa očakáva od biskupov i kňazov. No ak chýba úcta, poslušnosť a jednota s tými, ktorým Kristus zveril úrad učiť, posväcovať a viesť, potom Cirkev nemôže napredovať. Pravda neprebýva tam, kde si každý robí, čo chce.
Práve túto službu vyjadril aj pápež Lev XIV. vo svojej úvodnej homílii 9. mája tohto roku. Povedal:
„Osobitným spôsobom ma Boh povolal vaším vyvolením za nástupcu kniežaťa apoštolov a zveril mi tento poklad, aby som s jeho pomocou bol jeho verným správcom (porov. 1 Kor 4, 2) pre dobro celého mystického tela Cirkvi. Urobil to preto, aby bola stále plnšie mestom postaveným na návrší (porov. Zjv 21, 10), archou spásy plávajúcou po vodách dejín a majákom, ktorý osvetľuje temné noci tohto sveta. A to ani nie tak prostredníctvom veľkoleposti jej stavieb alebo vznešenosti jej budov – ako monumentov, medzi ktorými sa nachádzame –, ale skôr prostredníctvom svätosti jej členov. My sme totiž ľud, ktorý si Boh vyvolil za vlastný, aby sme ohlasovali obdivuhodné skutky toho, ktorý nás povolal z temnoty do svojho obdivuhodného svetla (porov. 1 Pt 2, 9).“
A v závere tej istej homílie pripomenul silné slová svätého Ignáca Antiochijského, ktorý v reťaziach kráčal do Ríma, kde mal podstúpiť mučenícku smrť. Napísal: „Vtedy budem naozaj učeníkom Ježiša Krista, keď svet už neuvidí moje telo.“ A pápež dodal:
„Tieto slová sa vzťahujú na každého, kto v Cirkvi vykonáva službu autority. Znamenajú: ustúpiť nabok, aby mohol zostať Kristus; urobiť sa malým, aby bol On poznaný a oslávený (porov. Jn 3, 30); vydať zo seba maximum, aby ho všetci mali možnosť spoznať a milovať.“
Bratia a sestry, obnova Cirkvi nezačne zvonka, ale zvnútra. Nie tým, že budeme komentovať, ale tým, že sa znovu rozhodneme veriť. Nie kritikou, ale vernosťou. Nie neustálym posudzovaním, ale odovzdaním. Láska k Cirkvi sa nemeria emóciami, ale vernosťou. A vernosť sa pozná vtedy, keď zostávame s Petrom – aj vtedy, keď je to ťažké. Kto miluje Krista, miluje aj jeho Cirkev. Kto miluje Cirkev, miluje jej základy. A tým základom je Peter.
Modlime sa dnes osobitne za pápeža Leva XIV., aby jeho úrad bol svetlom pre Cirkev a silou pre svet.
Pane Ježišu Kriste,
Ty si jediný Pán Cirkvi, Ty si hlava svojho mystického tela.
Ty si si vyvolil svätého Petra a jeho nástupcov, aby posilňovali bratov vo viere.
Daj, nech pápež Lev XIV. odvážne a pokorne vedie Tvoju Cirkev,
a jeho slová nech sú odrazom Tvojej pravdy.
Daj, aby sme my všetci – biskupi, kňazi, zasvätení i laici –
boli verní dedičstvu apoštolov, milovali Tvoju Cirkev,
a stávali sa svätými, aby Cirkev žiarila svetlom svätosti.
Upevni nás na skale viery, ktorú nič nezlomí.
Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov. Amen.
otec Ľubomír
PS: Neváhajte sa na mňa obrátiť s Vašimi otázkami a postrehmi na info@oteclubomir.sk.
