KARDINÁL KOCH V OMŠI ZA BENEDIKTA XVI.: LÁSKA SILNEJŠIA AKO SMRŤ

Zdroj: commons.wikimedia.org

Zišli sme sa v Bazilike svätého Petra, aby sme si pripomenuli tretie výročie návratu Josepha Ratzingera – Benedikta XVI. k Otcovi, aby sme sa za neho pomodlili počas svätej omše a aby sme vzdali vďaku za jeho život a dielo ako kňaza, teológa, biskupa a pápeža. V posledný deň kalendárneho roka Joseph Ratzinger opustil náš pozemský svet a vrátil sa do svojho večného príbytku u Boha. V posledný deň kalendárneho roka liturgický poriadok Cirkvi predpisuje ako evanjelium prológ Jánovho evanjelia, ktorý začína slovami: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha, a to Slovo bolo Boh.“ Považujem za veľmi krásne a dojímavé, že v posledný deň kalendárneho roka kresťanská viera dáva impulz k úplne novému začiatku s prísľubom, že pozemský koniec ľudského života nie je vôbec koncom, ale novým začiatkom, a že posledný deň pozemského života človeka je začiatkom nového života, večného života s Bohom.

Len realita, ktorá nesie meno „láska“, nám môže ponúknuť tento nový začiatok. To je obzvlášť jasné, ak zvážime radikálnu vážnosť smrti. Tragédia smrti spočíva v tom, že nejde len o biologickú udalosť v zmysle rozpadu fyzického organizmu. Smrť skôr rozdeľuje všetky ľudské vzťahy, čím ničí všetky sľuby a nádeje, alebo, ako to vyjadril pápež Benedikt XVI.: „Smrť je vždy aj zničením lásky, priateľstva, a to je skutočne najtragickejšia skutočnosť v skúsenosti smrti“ . Najhlbšia nákaza smrti spočíva teda v tom, že je miestom úplného opustenia a úplnej samoty, nakoľko na tomto mieste umierajú aj ľudské vzťahy, aj ľudská láska.

Ale na tomto mieste je to práve Božia láska a len jeho láska, ktorá môže ponúknuť nový začiatok. Len ak sa Boh sám stane prítomným so svojou láskou na tomto mieste absolútnej samoty a úplného nedostatku ľudských vzťahov, je možný nový začiatok. A v tom spočíva veľký sľub kresťanskej viery: „V kráľovstve smrti zaznel Boží hlas. Stalo sa nemysliteľné: Láska prenikla do „podsvetia“.“ Týmito slovami pápež Benedikt XVI. – pri rozjímaní nad Turínskym plátnom – vyjadril sľub, ktorý sa viaže k liturgii Veľkej soboty, podľa ktorého Kristus, prinášajúc božskú lásku na miesto smrti, daruje život uprostred smrti a nový začiatok na konci pozemského života.

To, čo Kristus vykonal v kráľovstve smrti na Veľkú sobotu, sa napĺňa aj v smrti každého jednotlivca: tak ako Kristus vstúpil do kráľovstva smrti a ohňom svojej lásky vniesol pohyb do strnulého stavu smrti, tak aj dnes prináša svoju lásku do smrti človeka a prelomí izoláciu smrti zavedením nového spoločenstva, spoločenstva so samotným Bohom. V smrti poznačenej neschopnosťou komunikovať otvára nový priestor, priestor komunikácie a spoločenstva večného života u Boha.

Pokiaľ ide o smrť, pápež Benedikt XVI. nám prostredníctvom svojej teológie a predovšetkým prostredníctvom svojho vlastného života viery dal mimoriadne cennú intuíciu, a to, že večný život je dôsledkom Božej lásky k nám. Táto pravda je už zakorenená v konkrétnej skúsenosti, akú má človek s láskou. Ľudská láska totiž smeruje k nekonečnu a nezničiteľnosti; je to, takpovediac, volanie po večnosti. Francúzsky mysliteľ Gabriel Marcel to správne zdôraznil: milovať niekoho znamená povedať mu, že nezomrie.

Hoci ľudská láska svojou povahou smeruje k nekonečnu, my ľudia vieme zo skúsenosti, že ľudská láska sama osebe nemôže ponúknuť večnosť, lebo spolu so životom zaniká smrťou. Iba spoločenstvo lásky s Bohom môže dať to, čo je pre ľudskú lásku podstatné a čo si sama nemôže dať: večnosť. To znamená, že my ľudia sme nesmrteľní nie na základe našej podstaty, ale preto, že za večný život vďačíme nezničiteľnému vzťahu lásky, ktorý má Boh s nami. Ako veriaci vieme, že nemôžeme úplne zomrieť, pretože nás Boh pozná a miluje. Božia láska totiž túži po večnosti; nielenže po nej túži, ale ju aj realizuje a sama je večnosťou: „Deus caritas est” – „Boh je láska”.

Sme vykúpení a môžeme žiť vo večnosti Boha, pretože nás miluje. Ak je to pravda, potom je večný život skutočným životom, ktorý nezačína až po smrti, ale pre veriaceho začína už v tomto živote. Sám Ježiš vyjadruje toto presvedčenie vo svojej rozlúčkovej modlitbe: „To je večný život: aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Jn 17, 3).

Ak večný život spočíva v spoločenstve s Bohom, je vhodné sa naň pripraviť už v našom pozemskom živote, ako to intenzívne robil Joseph Ratzinger počas celého svojho života. „Vždy hľadajte jeho tvár“: tento verš zo Žalmov si osvojil svojím životom a ako emeritný pápež ho interpretoval slovami: „Toto ‚vždy‘ platí pre celú večnosť. Boh je tak veľký, že ho nikdy neprestaneme hľadať. On je vždy nový. Existuje neustály, nekonečný pohyb nových objavov a novej radosti“. Ak večný život spočíva v ponorení sa „do veľkého oceánu radosti a lásky“, potom je už v tomto živote zásadné hľadať tvár Pána a žiť tvárou v tvár s Ním. Keďže večný život spočíva v spoločenstve s Bohom, vyznávať našu vieru vo večný život znamená v podstate vyznať, že Boh je živý Boh a že On je autentická pravda.

Joseph Ratzinger vždy hľadal a nachádzal tvár Pána v stretnutí s Ježišom Kristom. Lebo v ňom sa zjavil sám Boh a ukázal svoju pravú tvár. Joseph Ratzinger celý život hľadal Krista a svoju veľkú knihu o Ježišovi interpretoval ako „vyjadrenie môjho osobného hľadania „Pánovej tváre“ (porov. Žalm 27,8) . Ak sa totiž Boh zjavil ako Boh v Ježišovi Kristovi, potom existuje večný život a smrť nie je cestou do ničoty, ale cestou nádeje, ktorá vedie k večnému spoločenstvu s Bohom.

Smrť nadobúda túto novú tvár, pretože ako veriaci sme sa na nej už podieľali prostredníctvom nášho krstu. Krst je totiž v prvom rade procesom smrti. V ňom musí starý človek v nás zomrieť, aby spolu s Kristom vstal k novému životu ako nový človek. A toto byť novými ľuďmi spočíva v tom, že žijeme v Kristovi a v jeho tele, ktorým je Cirkev, aby sme mohli spolu s Pavlom povedať: „Bol som ukrižovaný s Kristom a už nežijem ja, ale Kristus žije vo mne. A tento život, ktorý žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2,20).

Ak spolu s pápežom Benediktom XVI. pochopíme túto hlbokú vážnosť nášho krstu, potom pochopíme aj to, že skutočná hranica medzi smrťou a životom nespočíva v biologickej smrti, ktorá nás čaká, ale v krste, v ktorom sa rodíme do nového života. Skutočnou hranicou teda nie je fyzická smrť, ale krst; a táto hranica spočíva v tom, či skutočne žijeme v Kristovi a s Kristom, ktorý je skutočným životom, alebo či naďalej žijeme v izolácii hriechu, ktorý toto spoločenstvo odmieta. Celý kresťanský život teda spočíva v tom, že žijeme v súlade s naším krstom a chápeme a realizujeme našu smrť ako definitívne naplnenie nášho krstu.

Krst je skutočným začiatkom večného života. Prostredníctvom neho sme totiž už začlenení do spoločenstva s živým Bohom, ktoré nám bolo darované smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista a ktoré spočíva v tom, že budeme žiť tvárou v tvár živému Bohu na veky vekov a tešiť sa z jeho nekonečnej lásky. Lebo kto žije s Bohom, nezomrie; Božia láska daruje večnosť. Večný život je teda skutočne toto: „Poznať teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“.

Vo Veľkňazskej modlitbe Ježiš na konci prosí: „A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet“ (Jn 17, 5). Joseph Ratzinger-Benedikt XVI sa v večnom živote určite pripája k tejto prosbe, vzťahuje ju na seba a žiada o naplnenie svojho života v Božej večnej prítomnosti. A my si osvojujeme jeho modlitbu, spomínajúc na neho počas svätej omše, ktorou slávime tajomstvo našej viery, ktoré hovorí: život víťazí nad smrťou, lebo večná Božia láska je oveľa silnejšia ako smrť. Amen.

kardinál Kurt Koch

Zdroj: fondazioneratzinger.va

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!