INŠTITÚT JÁNA PAVLA II. PRE RODINU - REVOLÚCIA, KTORÚ MNOHÍ PREHLIADLI

Zdroj: commons.wikimedia.org

Minulý máj mons. Vincenzo Paglia odhalil karty. Hovorili sme o tom už skôr. Bývalý predseda Pápežskej akadémie pre život a veľký kancelár Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. pre štúdium manželstva a rodiny presne pred mesiacom poskytol interview portálu Settimana News. Paglia v tomto rozhovore odhalil, že ho pápež František poveril zbúraním Inštitútu Jána Pavla II. pre štúdiá o manželstve a rodine, aby na jeho troskách vybudoval nový inštitút. Nešlo len o kozmetickú operáciu, ale o zásadnú premenu. Bolo potrebné, vysvetľuje Paglia, zriadiť nový inštitút, pretože pontifikát Františka priniesol novú morálnu paradigmu.

Mons. Livio Melina, dekan vtedajšieho Inštitútu Jána Pavla II., uverejnil súčasne v našom denníku aj v Catholic World Report kritický komentár k tejto Pagliovej operácii, ktorá nemala za úlohu len zničenie Inštitútu vedeného Melinom, ale mala za cieľ uskutočniť revolúciu v katolíckej antropológii a morálke. Pri opätovnom čítaní Melinovho vystúpenia sa človek utvrdzuje v presvedčení, že Pagliov prístup — a teda v konečnom dôsledku aj Františkov — spočíval v koncepcii viery bez transcendencie a morálky bez metafyziky.

Pagliova filozofická orientácia, ktorú nemožno nijako priradiť ku katolíckemu kultúrnemu a doktrinálnemu dedičstvu, spočíva v podstate a napokon v anglickom empirizme. „Dobro a zlo sú pojmy, ktoré označujú naše túžby a averzie,“ napísal v polovici 17. storočia Thomas Hobbes (Leviatan, kap. XV). Hobbesovo morálne kritérium, rovnako ako Pagliovo, má empirickú, fenomenologickú povahu a odvíja sa od svedomia jednotlivca. A tak v konečnom dôsledku dobro, ak má výlučne empirickú povahu, nemôže sa nezhodovať s potešením a úžitkom. Antropologická vízia, v ktorej chýba metafyzická rovina, nevyhnutne plodí hedonistickú a proporcionalistickú morálnu filozofiu.

Ak je horizontálna rovina existencie jediným hľadiskom, cez ktoré sa nazerá na človeka, aj v etickej oblasti bude jedinou morálkou tá imanentná. Skutočnosť, zbavená vertikálnej osi, sa tak redukuje na jednotlivé prípady, a teda každý jednotlivec — každý človek v tej konkrétnej a jedinečnej situácii — sa stáva prameňom morálky. Tým sa vysvetľuje Františkovo a Pagliovo trvanie na jezuitskej kazuistike a na rozlišovaní od prípadu k prípadu.

Z toho vyplýva prísna vojna proti všetkému, čo je všeobecné alebo absolútne, pretože je – ako sa tvrdí – odtrhnuté od konkrétneho prípadu: normy, princípy, doktrína, dogmy. Celá morálna teológia, ako tvrdil Paglia, je veľmi „teoretická“.

Podľa Mons. Melinu sa tento prístup zvolil nie preto, že by boli hlboko presvedčení o jeho teoretickej platnosti, ale preto, že išlo o nevyhnutný prostriedok na to, aby sa zabránilo konkrétnemu uplatňovaniu vysokých nárokov na manželstvo, sexualitu a lásku – nárokov, ktoré v Pagliovej mylnej perspektíve viedli k morálnej nemožnosti, k neuskutočniteľnému doktrinálnemu ideálu.

Mons. Melina kritizuje tento prístup ako protirečiaci rozumu i viere, a teda katolíckej náuke, a okrem toho objasňuje niekoľko veľmi zaujímavých bodov. Paglia obviňoval zaniknutý Inštitút Jána Pavla II. z toho, že učí mechanistický jusnaturalizmus. Z princípov prirodzeného zákona sa vraj mali dedukovať more geometrico konkrétne normy správania (porov. F. Gentile, Filosofia del diritto, CEDAM, Padova 2006). Konkrétne situácie by tak boli akoby potláčané, zjednocované navzájom a začleňované do princípov vyššej úrovne.

V skutočnosti bol tento prístup vlastný len časti novoscholastiky a francúzskeho osvieteneckého racionalizmu, no nikdy nepatril ku katolíckemu kultúrnemu dedičstvu.

Teória mravného konania je oveľa zložitejšia a v duchu tomistického učenia predpokladá aspoň zásah svedomia a čnosti opatrnosti (prudencie), aby sa princípy prirodzeného zákona mohli konkrétne uplatniť — presnejšie povedané, aby sa konkrétne uplatnila teleologická orientácia prirodzenosti, ktorá neustále smeruje k dobru.

Melina okrem toho, že na to poukazuje, zdôrazňuje aj dôležitý aspekt, ktorý sa v magistériálnom uvažovaní vyvinul až v relatívne nedávnej dobe. Predposledným kritériom na posúdenie morálnosti konania je osobná dôstojnosť, teda vnútorná hodnota osoby (konečným kritériom je Boh). Toto je meradlo, ktoré lepšie ako akýkoľvek iný pojem vyjadruje smerovanie ľudskej prirodzenosti k cieľu a ktoré na antropologickej úrovni najlepšie vyjadruje zásady prirodzeného zákona.

Tento model veľmi presvedčivo vysvetľuje existenciu morálnych princípov, teda správania, ktoré za každých okolností a bez ohľadu na akýkoľvek úmysel, hoci aj dobrý, je zlé práve preto, že vždy a za každých okolností je v rozpore s osobnou dôstojnosťou, čiže nie je s ňou v súlade.

V úvahách Jána Pavla II. a najmä v jeho katechézach o ľudskej láske v božskom pláne, vysvetľuje Melina, vedie hlbšie pochopenie neporovnateľnej hodnoty každého človeka k hlbšiemu pochopeniu morálky a viery. Mohli by sme povedať, že čím je morálka ľudskejšia, tým je božskejšia.

Nie je to integrálny humanizmus, ale poznanie človeka v jeho celistvosti. Keď osobná dôstojnosť prebýva v rodine, prejavuje sa to v láske, teda v úplnom darovaní seba druhému a v úplnom prijatí druhého pre seba. Tento prístup, ako pripomína Melina Pagliovi, odstraňuje sterilný legalizmus a zároveň je vzdialený od historicistických a fenomenologických úchyliek. Nie je to žiadna stredná cesta ani kompromis, ale správny prístup, pretože zodpovedá pravde o človeku.

Vzhľadom na to všetko sa naskytá otázka: prečo sa Mons. Melina rozhodol zverejniť tento svoj komentár? Nie preto, že by si jednoducho chcel vyjasniť niečo, čo mu ležalo na srdci – on, ktorý bol vo svojej dobe Františkom odvolaný z funkcie, keď mu bolo odobraté vedenie inštitútu. V skutočnosti sa nám zdá, že Mons. Melina poslal správu vo fľaši, ktorú zveril vodám Tiberu. Inými slovami, tento retrospektívny pohľad na činnosť Paglia je ponúknutý na posúdenie pápežovi Levovi XIV., aby ten preorientoval smerovanie súčasného Inštitútu Jána Pavla II. v súlade s jeho pôvodným poslaním a následne upravil jeho personálne obsadenie.

Dokáže to pápež vôbec urobiť? Mnohým sa čoraz zreteľnejšie javí, že súčasný pontifik bol zvolený predovšetkým s cieľom obnoviť jednotu v Cirkvi. No jednota sa nezaobíde bez pravdy, inak ide o kompromis — a kompromis plodí len oportunistický konsenz, a teda zachováva existujúce rozpory, hoci skryté pod závojom ústretovosti. Skrátka, bez pravdy niet skutočnej jednoty. Melinov článok sa tak stáva príležitosťou požiadať pápeža, aby vrátil Inštitút Jána Pavla II. na koľaje pravdy a zavrhol hybridné riešenia, ktoré síce v úmysle chcú uspokojiť všetkých, no v praxi neuspokojujú nikoho. Je potrebná odvaha vládnuť tak, aby sa na oltári jednoty neobetovali rodina a manželstvo v podobe, v akej ich zamýšľal Boh.

Zdroj: formiche.net

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!