DVAJA BISKUPI, JEDNA VÝZVA: CHCEME JASNÚ REČ

Zdroj: commons.wikimedia.org

Existujú dnes biskupi, ktorí sú schopní prehovoriť k Rímu jasným a rozhodným jazykom, bez toho, aby stratili úctu a predovšetkým bez toho, aby porušili hierarchické puto, ktoré ich spája s rímskym pápežom? Existujú, ako to dokazujú dva nedávne príklady z augusta.

10. augusta Michael Haynes uverejnil na svojom blogu Per Mariam článok Mons. Mariana Elegantiho, benediktína a bývalého pomocného biskupa diecézy Chur, na tému úpadok Petrovej služby. Mons. Eleganti vychádza zo súkromnej audiencie, ktorú v júli udelil Lev XIV. Patti Smithovej - „krstnej mame punku“. Vo svojom článku sformuloval všeobecnejšiu kritiku premeny obrazu a výkonu pápežstva v posledných desaťročiach. „Už dlho ma osobne znepokojuje skutočnosť, že počnúc Jánom Pavlom II. pápeži začali čoraz častejšie hovoriť úplne neformálne pri najrozmanitejších príležitostiach (napríklad v lietadle alebo pri ceste, ako to nedávno urobil pápež Lev XIV. v Castel Gandolfo).“

Problémom je tendencia, ktorá sa vyvinula najmä od čias Jána Pavla II., k množeniu rozhovorov, neformálnych vyhlásení, audiencií so slávnymi osobnosťami, ciest a mediálnych vystúpení. Všetko toto môže viesť k tomu, že pápež bude pôsobiť ako „len ďalší člen medzinárodného establishmentu“, zatiaľ čo Peter a Pavol nehľadali pozornosť verejnosti, ale hlásali evanjelium.

Eleganti pripomína vzťahy Františka s Emmou Bonino a Eugenom Scalfarim, ako aj audiencie udelené jezuitovi Jamesovi Martinovi. Pápež tým, že verejne prijíma určité osoby, bez toho, aby rovnako verejne opravil ich chyby, riskuje, že „zatemní postoj Cirkvi a v závislosti od okolností môže dokonca pohoršiť veriacich“.

Podľa Mons. Elegantiho pápeži týmto spôsobom postupne stratili „autoritu a duchovný kapitál“. Pápež by mal hovoriť menej a keď už hovorí, mal by sa vyjadrovať „niekoľkými slovami, jednoznačnými a jasnými“. Švajčiarsky biskup vyzýva k skutočnému rozlišovaniu, na rozdiel od aktivizmu, ktorý znásobuje cesty, audiencie a potriasanie rúk, zatiaľ čo závažné doktrinálne problémy zostávajú bez odpovede.

Táto premena nezačala s Františkom. Ján Pavol II., najmä prostredníctvom Svetových dní mládeže, prispel k tomu, že pápež nadobudol črty superhviezdy. Benedikt XVI. pokračoval vo vydávaní kníh a poskytovaní rozhovorov aj počas svojho pontifikátu; František sa dostal až k autobiografiám. Tak sa postupne upevnilo nešťastné rozlíšenie medzi súkromnou osobou pápeža, jeho názormi a jeho autentickým magisteriálnym učením.

Pápež nie je len poslucháčom: sedí na Petrovom stolci a je predovšetkým učiteľom kresťanstva. „Nie sú potrební predovšetkým v Ríme?“, pýta sa mons. Eleganti. Záverečná téza teda znie, že pápeži sa stali „príliš ľudskými pri výkone svojho úradu“: osobnosť zatienila funkciu. Vzorom by malo byť naopak pravidlo svätého Jána Krstiteľa: „On musí rásť, ja sa musím umenšovať“ (Jn 3,30). Pápež je priateľom a zástupcom Ženícha, nie samotným Ženíchom: v centre musí zostať iba Kristus.

O tri dni neskôr, 13. augusta, vo svojom dlhom otvorenom liste pápežovi Levovi XIV. Mons. Rob Mutsaerts, pomocný biskup v ’s-Hertogenboschu v Holandsku, podrobil synodálny proces kritériu, ktoré prevyšuje akúkoľvek inú úlohu Cirkvi: spásu duší. „Salus animarum suprema lex,“ pripomína a kladie si otázku, či synodálny proces skutočne priblížil duše ku Kristovi a k večnej spáse. Jeho kritika, presne povedané, nevychádza z nedostatku úcty voči pápežovi, ani nemá za cieľ spochybňovať dobré úmysly protagonistov synodality. Úmysly sa však musia posudzovať podľa výsledkov: „Po ovocí ich spoznáte.“ Po rokoch konzultácií, stretnutí a dokumentov si teda treba položiť otázku: posilnila sa viera? Bol Kristus jasnejšie zvestovaný? Zvýšil sa počet obrátení, kňazských povolaní, účasti na omši a eucharistickej úcty?

Mutsaerts zdôrazňuje, že problém vzniká vtedy, keď hrozí, že sa synodalita, ktorá má byť prostriedkom, stane cieľom a premení sa na trvalý proces. Cirkev vždy poznala koncily, synody a formy konzultácií, ale jej podstata nevyplýva z dialógu: vyplýva z Krista a z prijatého zjavenia. Viera nestojí na zhromažďovaní názorov veriacich, lebo „pravda nevzniká konsenzom“. Cirkev musí určite načúvať, ale predovšetkým Kristovi, Písmu, Tradícii, svätým a Magistériu. Keď sa však vychádza z očakávaní súčasného človeka a kladie sa otázka, ako by sa mu mohlo evanjelium prispôsobiť, zabúda sa na kľúčový pojem kresťanstva: obrátenie. „Nie evanjelium sa musí zmeniť; zmeniť sa musí človek.“

To je „veľká chýbajúca zložka“ synodálneho procesu. Kríza západnej Cirkvi je ostatne zrejmá všetkým: prázdne kostoly, miznúce kláštory, málo povolaní, opustené spovednice, nevedomosť o pravdách viery. Vzhľadom na túto situáciu, ako poznamenáva holandský biskup, by kľúčovou otázkou malo byť: „Ako môžeme znovu získať svet pre Krista?“ Namiesto toho sa veľa energie venuje štruktúram, účasti, inklúzii, úlohe žien a rozhodovacím procesom: „Dom v plameňoch má iné priority ako otázky domáceho hospodárenia.“

Veľké reformy Cirkvi, ako pripomína Mons. Mutsaerts, nevznikli v prvom rade vďaka novým štruktúram, ale vďaka svätým: Benediktovi, Bernardovi, Františkovi, Dominikovi, Terézii z Avily, Karolovi Borromejskému, Jánovi Boskovi. „Farnosť so svätým farárom má lepšiu budúcnosť ako diecéza s dvadsiatimi pracovnými skupinami zaoberajúcimi sa synodalitou.“ Aj liturgická kríza odhaľuje, že základný problém nie je administratívny, ale náboženský: keď sa stratí zmysel obety sv. omše, posvätnosti, spovede a eucharistickej adorácie, „Cirkev nemá problém s vládnutím. Má problém s vierou.“

Mutsaerts napokon uvádza príbeh učeníkov z Emauz ako obraz skutočnej synodality. Kristus kráča s učeníkmi, počúva ich a umožňuje im vyjadriť svoje sklamania; potom však nepotvrdzuje ich výklad: opravuje ho a vysvetľuje im Písmo. A učeníci nezostávajú v Emauzách, aby donekonečna diskutovali o svojom zážitku: vstávajú, vracajú sa do Jeruzalema a zvestujú Krista. „Synodálny proces zostal v Emauzách,“ tvrdí Mutsaerts.

Z toho vyplýva záverečná výzva adresovaná Levovi XIV.: „Chceme jasnú reč.“ Svet nepotrebuje Cirkev, ktorá odráža ducha doby, ale misijnú Cirkev, ktorá zvestuje Krista. Keď sa všetky synody skončia a všetky dokumenty upadnú do zabudnutia, zostane len jedna otázka: „Priblížili sme ľudí zverených do našej starostlivosti k Ježišovi Kristovi?“

Prof. Roberto de Mattei

Zdroj: robertodemattei.susbstack.com

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!