BARBARSTVO V SAKU A KOSTÝME

Zdroj: wikimedia.commons.org

Keď sa barbarstvo naučí správne obliekať a osvojí si jazyk práv, pokroku a progresu, prestáva byť rozpoznateľné na prvý pohľad – no o to istejšie sa prejaví v správaní, v rozpade verejnej formy a v úpadku kultúrnej miery.

Priatelia, včerajšia potyčka v parlamente je výrečný obraz stavu, do ktorého sme sa ako civilizácia dopracovali, a zároveň náznakom toho, ako ďaleko sa ešte môžeme dopracovať. Už niekoľko rokov trávim veľkú časť svojho času v 19. storočí, ktoré bolo síce hektické, no v porovnaní s naším sa javí ako zlaté. Samozrejme, mnohé neduhy súčasnosti majú svoje korene aj u niektorých mysliteľov tohto obdobia. Idea neustáleho progresu nás však doviedla až k opusteniu takmer všetkého, čo nás obklopovalo a čo bolo ovocím kresťanského myslenia a kultúry. O to pozoruhodnejšia je nostalgia, ktorá dnes prebýva v srdci človeka – dokonca aj za tými najprogresívnejšími politikmi či mysliteľmi 19. storočia, ktorí v porovnaní s tým, čo dnes sledujeme, disponovali vysokou kultúrnou úrovňou.

Dnes je v duchu modernistického myslenia módne hovoriť, že dôležité je to, čo máme v srdci, a nie to, čo je navonok. Realita je však opačná: to, čo je navonok, zásadným spôsobom ovplyvňuje to, čo nosíme v srdci. Postupnou likvidáciou kresťanskej kultúry a ortodoxie sme dospeli do morálneho vákua. Ak viera nezohráva kľúčovú úlohu v spoločnosti, potom nie je ani rozumne ospravedlniteľná jej morálka, a preto si ju postupne uvoľňujeme. Stávame sa tak menej ľuďmi a viac bytosťami ovládanými pudmi. Človeka totiž charakterizuje práve jeho rozum, ktorý – ak je vedený vierou, alebo aspoň jej princípmi – sa usiluje prispôsobovať nadprirodzeným métam bytia.

Keď hovorím o 19. storočí, nemám na mysli idealizáciu minulosti. Bola to doba revolúcií, sociálnych otrasov a prudkých ideologických konfliktov. A predsa – aj tí najradikálnejší myslitelia tejto doby písali jazykom, ktorý predpokladal vzdelaného čitateľa, znalosť dejín, klasickej filozofie a elementárnu kultúrnu disciplínu. Parlamentné debaty, filozofické spory či politické polemiky sa ešte odohrávali v horizonte pojmov ako pravda, rozum, prirodzený zákon či zodpovednosť voči dejinám.

Keď hovorím o 19. storočí, nemám na mysli jeho idealizáciu ani v prípade jeho najradikálnejších kritikov. Aj autori, ktorí radikálne spochybnili kresťanský poriadok a stali sa tak tragédmi modernity – Marx či Nietzsche – ešte patrili k svetu vysokej kultúry a náročnej formácie ducha. Marx, nech boli jeho závery akokoľvek deštruktívne, bol hlboko ponorený do klasickej filozofie, nemeckého idealizmu a ekonomických dejín. Nietzsche, „tragický prorok Západu“, písal s filologickou presnosťou, štýlovou disciplínou a vedomím civilizačného rozkladu, ktorý prichádza. Obaja chápali, že ide o zápas o zmysel človeka, nie o okamžitý mediálny efekt. V porovnaní s dnešnou verejnou scénou, kde sa politika mení na gestá, vulgaritu a čistú emóciu, pôsobí aj ich radikalizmus ako produkt sveta, ktorý ešte poznal váhu slova, formu myslenia a zodpovednosť intelektuála. Práve preto je dnešný úpadok hlbší: už nejde o nebezpečné myšlienky, ale o vyprázdnenie samotnej kultúry.

Slovenský parlament sa tak vďaka niektorým poslancom stal karikatúrou ľudskosti a ukázal skutočnú tvár progresu – či progresivizmu – v jeho najrozličnejších ideologických zafarbeniach politického spektra. Ak je parlament zrkadlom spoločnosti, potom to, čo dnes vidíme, je presný obraz barbarstva oblečeného do saka a kostýmu – sveta, ktorý si ponechal inštitúcie, no opustil kultúru a rozum.

otec Ľubomír

Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk

Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!