Svätý Tomáš Becket - svätec pre túto dobu? „Kedykoľvek sa Cirkev "dostala do postele" so štátom, vždy to pre ňu znamenalo katastrofu“
Umučený arcibiskup z Canterbury nás môže veľa naučiť o dnešných vzťahoch medzi cirkvou a štátom. 29. decembra je sviatok svätého Tomáša Becketa. Tento umučený biskup z 12. storočia je známy svojím odporom voči vtedajšiemu zneužívaniu štátnej moci v osobe anglického kráľa Henricha II. Na celom svete dnes dochádza k obnovenému stretu medzi Cirkvou a štátnou mocou, má teda tento stredoveký svätec čo povedať aj súčasným katolíkom?
Prečo sa Boh stal človekom ? - Vianočná homília
Dieťa sa nám narodilo, syn je nám daný, na jeho pleciach spočíva vláda nad svetom a jeho meno je Anjel veľkej rady (Introitus, Iz 9,6) Drahí bratia a sestry. Slávime najkrajšie sviatky roka, slávnosť narodenia Pána. Sú to chvíle, ktoré sú naplnené doslova mystickým, aby som nepovedal magickým prežívaním v rodinách, chvíle mimoriadnej lásky i milosti.
Ty si môj syn, ja som Ťa dnes splodil - homília pri polnočnej omši
Keď by sme hľadali slová, ktoré by stručne vyjadrili podstatu nášho postoja k slávnosti Vianoc, ťažšie by sme našli vhodnejšie než slová tohto spevu. „Poďte veriaci, s triumfujúcou radosťou, klaňajme sa mu.“ Hoci pôvod tejto piesne je nejasný, niektorí pripisujú jej zrod len do 18. storočia, iní tvrdia, že by jej text mohol zložiť už svätý Bonaventúra v 13. storočí, hlbšia meditácia nad textom nám dáva chápať, že jej text je dokonalým vyjadrením duchovnej skúsenosti celých generácií kresťanov nad kľúčovým tajomstvom našej viery. Srdcia každého jedného z nás sú dnes naplnené hlbokou radosťou, vďačnosťou a postojom adorácie, ktorá je neopakovateľná.
Situácia, ktorú dnes prežívame, je podobná tej vianočnej - rozhovor o vianociach s kardinálom Sarahom
S blížiacimi sa Vianocami, ktoré sú znamením nádeje pre kresťanov na celom svete, otvára kardinál Robert Sarah, emeritný prefekt pre bohoslužbu vo Vatikáne, vo svojej najnovšej knihe Pour l'éternité (Fayard) niekoľko možností, ako obnoviť zásadný vplyv kňazstva.
Ján Krstiteľ – človek zotrvávajúci pred Pánovou tvárou
Reginald Garrigou Lagrange bol pravdepodobne jeden z najväčších, ak nie najväčší teológ minulého storočia. Profesor filozofie a teológie na Pápežskej Univerzite Angelicum patril počas dlhých desaťročí medzi hlavný poradný hlas pápežov. Napriek vysokému veku ho Ján XIII., pozval aj na II. Vatikánsky koncil, aby bol jeho teologickým poradcom. Žiaľ, choroba, ktorá pokročila, sa prejavila zvlášť na fakultách, ktoré boli pre jeho celý život najvýnimočnejšie – na intelekte. V týchto dňoch jeho choroby sa mu dostala do rúk jedna jeho vlastná kniha, ale vzhľadom k chorobe ju už nespoznal, že sa jedná o jeho dielo. S nadšením sa pustil do jeho čítania, keď ho po krátkom čase spolubratia našli plakať. Tak sa ho teda opýtali:“ Otče, prečo plačete?“ On im odvetil: „Ten, kto napísal tieto úžasné slová, musel naozaj úprimne, z celého srdca milovať Pána.“
Kňaz – bytie pretvorené v Krista – rozhovor s kardinálom Robertom Sarahom o poslaní kňazov
Duch sveta preniká do Cirkvi. A duch sveta je utkaný zo strachu, závisti a túžby po nadvláde. V Cirkvi vznikla rivalita a boj o moc. Jeden z najstrašnejších prejavov vidím v súperení medzi životnými stavmi. Klerici žiarlia na svetský charakter laikov, otrocky ich napodobňujú v odeve a zriekli sa reverendy. Začali sa chcieť angažovať do politickej činnosti, ktorá je vlastnou oblasťou laikov. Mnohí publikujú texty nie o Božom slove, ale o demokracii, o správe verejných vecí, spravodlivosti a mieri a o ekológii. Niektorí klerici sa odmietajú považovať za vyčlenených pre Boha a Cirkev. Neboli sme nedávno svedkami toho, že kňazi tvrdili, že počas liturgie sedia s laikmi v lodi?
Zabudnuté tradície – čo sú to kántry?
Čo sú to však tie kántry ? Často o nich hovoríme, ale možno menej vieme o čo ide. Tradične sa jedná o štyri obdobia v roku, v liturgickom kalendári, keď sa postíme a odriekame si jedlo. Sú to dni duchovnej obnovy, kedy sa viac venujeme okrem pôstu modlitbe a prosíme o svetlo Ducha Svätého k tomu, aby sme spoznali kam sme sa od uplynulých kántrových dní posunuli v našom duchovnom živote.
„Panna Mária ma držala v náručí“ – svedectvo kardinála Burkea po COVID–19
Dnes osobne vyjadrujem svoju najhlbšiu vďačnosť Panne Márii Guadalupskej, ktorá ma tak verne a pevne držala v náručí počas mojej nedávnej zdanlivo smrteľnej choroby a počas mesiacov zotavovania sa z nej. Nikdy som nepochyboval o láske, ktorú Matka Božia prechováva k nám a ku mne osobne, ale keď som po najkritickejšom období mojej choroby nadobudol plné vedomie, bol som naplnený pocitom jej láskyplnej prítomnosti. Najmä preto som tak hlboko vďačný, že som mohol v deň jej sviatku obetovať pontifikálnu svätú omšu v tomto jej kostole v La Crosse.
„Nezatvárajme Boha do karantény: prosme ho, aby zastavil pandémiu.“
"Snažíme sa držať Boha čo najďalej od pandémie ako takej, akoby sme sa báli, že ho nakazíme." Páter Serge-Thomas Bonino, dekan Filozofickej fakulty na Angelicu a desať rokov tajomník Medzinárodnej teologickej komisie, používa pozoruhodný obraz, aby opísal neprítomnosť Boha vo verejnej diskusii o udalosti, ktorá už takmer dva roky monopolizuje naše životy: pandémii Covid-19. Je to naozaj jav, ktorý sa odohráva v oblasti biofyzikálnej, kde s ním Prozreteľnosť nemá nič spoločné? Dominikán, jeden z najvýznamnejších teológov na svete, o tom hovorí v tomto rozhovore.
Kľúč k skutočnému šťastiu
V dnešnom evanjeliu sme počuli slová Jána Krstiteľa, keď vyzýva svojich poslucháčov, ktorý si o ňom myslia, že je mesiáš aby boli spokojní so svojim žoldom. Môže sa stať každému jednému z nás, že zvlášť v situácii, ktorej sa dnes Cirkev i my sami nachádzame budeme nespokojní. Nestačí, že stretávame rozličné ťažkosti okolo nás, ale tie prenikajú aj do našej bezprostrednej blízkosti a tak si často prajeme aspoň vnútorné, duchovné pohladenie na duchu a ono častokrát neprichádza.
Všetci sme sa narodili v Jeruzaleme
„Vtelenie malo vždy svojich strážcov, interpretov i konateľov, ktorými boli členovia hierarchie zjednotení s Apoštolským stolcom v Ríme. Jeho veľkým rituálom bola omša, ktorej neustále slávené tajomstvá vyjavovali zástupom veriacich skutočnú prítomnosť Spasiteľa, ich Boha. Táto spoločná viera a skutočnosť tvorili dušu celej spoločnosti. Európa, hoci v nej nachádzame už od pradávna mnohé spojitosti, jazyky i rozličné zvyky, ostáva vo svojej podstate zjednotená.“ (Hillaire Belloc, Richelieu, s. 8)
Slová veľkého anglického spisovateľa nám môžu pripomínať práve skutočnosť zrealizovanú géniom svätého Benedikta. Ten vo svojej regule určuje, aby mnísi dávali do svojho stredobodu práve bohoslužbu. Keď pozrieme aj na dejiny nášho slovenského národa, niekoľko storočí po našom svätcovi prichádzajú jeho žiaci aj k nám, zakladajú u nás viaceré kláštory, aby tak odovzdávali toto dedičstvo aj našim predkom. Stredobodom tohoto dedičstva bola vždy práve bohoslužba.

