AKÁ JE MOC PÁPEŽA ? ROZHOVOR S kard. Mullerom

"Najlepším spôsobom, ako môžeme pomôcť pápežovi a biskupom, je naša modlitba. Dôverujeme Ježišovi, Pánovi Cirkvi, ..." Gerhard Ludwig kardinál Müller v rozhovore s Lotharom C. Rilingerom

Podľa modernej doktríny ústavného práva všetka moc v štáte pochádza od ľudu. Základom každého demokratického štátu je teda suverenita ľudu. Vatikánsky mestský štát je však výnimkou z tohto pravidla. V tomto štáte, vo Vatikáne, ľud netvorí suveréna; v najmenšom štáte na svete je stále suverénom príslušný pápež. V dôsledku toho mohol pápež vo Vatikáne vykonávať viac legitímnej moci ako ktorýkoľvek štátnik v západnej Európe. Táto ústavná konštrukcia, ktorá umožňuje jedinečnú hojnosť moci, vyvoláva otázky o obmedzení moci. Hovorili sme preto s kardinálom Gerhardom Ludwigom Müllerom, ktorý vo svojej knihe "Der Papst. Auftrag und Sendung" (Poslanie a mandát pápeža), ktorý sa zapojil do diskurzu o postavení pápeža, aby diskutoval o hraniciach legitímnej moci, ktorú cirkvi udeľuje doktrína a tradícia.

Rilinger: Pápežovi sú zverené tri vedúce funkcie. Je arcibiskupom Ríma, a teda metropolitom rímskej cirkevnej provincie. Okrem toho bol nazývaný patriarchom Západu. Z historických dôvodov pápež Benedikt XVI. premenoval túto úlohu na predsedajúceho Rímskokatolíckej cirkvi. Ako tretia a najvyššia úloha je pápežom viacerých katolíckych cirkví. Aby mohol ako pápež plniť túto úlohu, ustanovil Prvý vatikánsky koncil, že pápež má jurisdikčný primát a môže rozhodovať ex cathedra, t. j. neomylne. Pápež tak získal primát, ktorý vždy existoval, ale koncil mu dal právnu formu. Je tento primát primátom cti, alebo je to apoštolský úrad, ktorý - ako povedal J. Ratzinger - spája zodpovednosť za slovo a spoločenstvo?

Kardinál Müller: Katolícka cirkev sa skladá "v jednotlivých cirkvách a z jednotlivých cirkví" (Lumen gentium 23) - z diecéz, na čele ktorých stojí biskup. Od toho treba odlíšiť, že viaceré diecézy sú zoskupené do patriarchálneho združenia alebo na národnej úrovni do biskupskej konferencie s voleným predsedom. To je záležitosť dejín, ale nie dogmatiky, ktorá sa zameriava na sviatostnú povahu Cirkvi. Rímsky biskup s oficiálnym titulom "pápež" je garantom jednoty episkopátu ako Petrov nástupca. Stojí na čele biskupov tak, ako Peter stál na čele apoštolov na základe svojho osobitného povolania samotným Kristom (Mt 10, 2; 16, 18). Kristus teda "v ňom ustanovil trvalý a viditeľný princíp a základ jednoty viery a spoločenstva [biskupov a ich miestnych cirkví]". (Lumen gentium 18; porov. 23). Prvenstvo Rímskej cirkvi a osobná neomylnosť pápeža pri výklade zjavených právd sú teda božským právom a v žiadnom prípade nevyplývajú len z náhodnej historickej konštelácie alebo dokonca nie sú spôsobené len politicky oprávneným nárokom na moc biskupa vtedajšieho cisárskeho hlavného mesta Ríma. Historické tituly ako patriarcha Západu, predseda Talianskej biskupskej konferencie alebo arcibiskup rímskej cirkevnej provincie, t. j. suburbánnych biskupstiev, v podstate nepatria k jeho primátu.

Neomylnosť nie je súkromná vlastnosť alebo bezpodmienečná moc rozkazovať, ako to tvrdia megalomanskí autokrati tohto sveta, ale pokorná služba Cirkvi v mene jej Pána Ježiša Krista, ktorý neprišiel, "aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých". (Mk 10,45).

V prísne zjaviteľsko-teologickom kontexte je mu zverená charizma neomylnosti v učení viery a mravov, ktorou Boh obdaril svoju Cirkev, ktorú mu osobne - a spolu pod jeho vedením - aj ekumenickému koncilu - udelil Duch Svätý, aby "Cirkev ako základ a pilier pravdy živého Boha" (1 Tim 3, 15) mohla neskráteným a neskresleným spôsobom v počúvaní a učení predkladať viere zjavenie, ktoré raz navždy prišlo v Kristovi.

Pápež ako "panovník Vatikánskeho štátu" s tým nemá vnútorne nič spoločné. Svätá stolica ako subjekt medzinárodného práva slúži zvonka len na ochranu politickej nezávislosti pápeža a Rímskej kúrie pred zásahmi politikov, ktorých sa v dejinách už toľkokrát dopustili. Vatikán nie je štát ako každý iný, na ktorý by sa mohli alebo dokonca mali plne uplatňovať kritériá modernej štátnosti. Vatikánsky štát však nie je ani absolutistickou monarchiou, ako si myslia odporcovia, ale nezávislou správou hmotného cirkevného majetku, ktorá slúži duchovnej vláde Cirkvi. Pápež vykonáva svoju zvrchovanosť nad osobami s vatikánskymi pasmi a externými služobníkmi na základe prirodzeného práva a v súlade so stavom rozvinutej právnej kultúry - prostredníctvom orgánov, ako je žandárstvo, Švajčiarska garda, správa majetku alebo bankový systém, ktoré fungujú podľa profesionálnych kritérií, ak spomenieme aspoň niektoré.

Rilinger: K spoločenstvu patria aj rôzne patriarcháty a východné cirkvi, ktoré uznávajú pápeža za svoju hlavu. Zdá sa, že hnutie takzvanej synodálnej cesty sa rovná odluke nemeckých miestnych cirkví od Rímskokatolíckej cirkvi. Napriek tomu vidíte možnosť, aby táto nová cirkev zostala v cirkevnom a eucharistickom spoločenstve s Rímskou cirkvou, aby tento nový patriarchát alebo táto nová cirkev mohla uznať pápeža za svoju duchovnú hlavu?

Kardinál Müller: Takzvaná synodálna cesta nemá vôbec nič spoločné s formovaním starých patriarchálnych cirkví. Pôvodne sa cirkvi založené Petrom (Antiochia, Alexandria prostredníctvom Petrovho učeníka Marka, Rím) nazývali patriarcháty. Neskôr bol z politických dôvodov pridaný Konštantínopol a z úcty Jeruzalem. Potom si pravoslávne (autokefálne) národné cirkvi vyhradili titul patriarcha pre vedúceho biskupa. V Nemecku však ide o snahu zmocniť sa katolíckych inštitúcií, cirkevných daní a stavebného fondu pre organizáciu, ktorá opustila katolícku vieru v jej základných prvkoch a definitívne opustila pôdu zjavenia. Krstné vyznanie viery bolo nahradené modlou pohanskej LGBT ideológie. Namiesto toho, aby vzhliadli ku Kristovmu krížu a niesli vlajku víťazstva zmŕtvychvstalého Krista ďalej k ľudstvu, protagonisti nemeckej synody vyvesili dúhovú vlajku, ktorá je verejným odmietnutím kresťanského obrazu ľudstva. Vyznanie viery nahradili vyznaním modiel novopohanského náboženstva.

Opäť sa potvrdzujú slová významného filozofa Maxa Schelera: "Človek buď verí v Boha, alebo verí v modlu (Vom Ewigen im Menschen, Bern-München 51968, 399). Keď kardinál Marx ako protagonista nemeckej synodálnej cesty vyzýva, aby sa príliš veľa nehovorilo (sic! ) o Bohu a keď vo svätom meste Jeruzaleme odkladá svoj pektorálny kríž s "ohľadom" na city príslušníkov iných vierovyznaní a popiera tak kríž ako univerzálne znamenie spásy, potom ho radšej držím s apoštolom Pavlom, ktorý sa "nehanbil za evanjelium" (Rim 1, 16) a ktorý písal kresťanom v Korinte: "My však hlásame Krista ako ukrižovaného, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, Židov i Grékov, Božiu moc a múdrosť. " (1 Kor 1,23).

Keďže sa "synodálne témy" točia výlučne a neustále okolo sexuality ako egomaniakálneho zdroja rozkoše, máme dojem, že sexuológia bola vyhlásená za vedúcu vedu, a preto nahradila teológiu opierajúcu sa o zjavenú vieru. Barmerova teologická deklarácia proti nemeckým kresťanom z roku 1934 by mala byť nastavená ako zrkadlo každému, kto chce zostať verný Kristovi: "Odmietame falošné učenie, akoby cirkev mohla a musela okrem tohto jediného Božieho slova prijať za zdroj svojho ohlasovania aj iné udalosti a mocnosti, postavy a pravdy ako Božie zjavenie. [...] Odmietame falošné učenie, že Cirkev môže ponechať podobu svojho posolstva a svojho poriadku na svoj vlastný rozmar alebo na zmenu prevládajúcich ideologických a politických presvedčení."

Vo vyhlásení Svätej stolice z 21. júla 2022 sa píše takto: "Synodálna cesta" v Nemecku nemá právomoc zaväzovať biskupov a veriacich, aby prijali nové formy riadenia a nové orientácie náuky a morálky."

Keby propagandistická mašinéria synodálnej cesty aspoň trochu poznala hermeneutiku katolíckej teológie a výroky o povahe a poslaní Katolíckej cirkvi v dogmatických konštitúciách II. vatikánskeho koncilu (Dei verbum; Lumen gentium), poďakovala by ekumenickému prefektovi kardinálovi Kochovi za bezplatné doučovanie namiesto toho, aby spustila svoj obvyklý ohňostroj prázdnych fráz a nehanebnej neznalosti. Na akú intelektuálnu a morálnu úroveň sa dostala Cirkev a teológia v Nemecku! Môžeme len dúfať, že pápež František bude robiť svoju prácu a nenaletí na zinscenovaný rituál zdesenia tvrdých ideológov alebo si nebude myslieť, že ich upokojí diplomaciou a zbožnými rečami o jednote.

Rilinger: Povedali ste, že dúhovú vlajku nesú protagonisti tzv. synodálnej cesty. Môžete vysvetliť, prečo túto vlajku odsudzujete ako pohanskú?

Kardinál Müller: V Starom zákone sa dúha považuje za znamenie Božej zmluvy a pokoja s ľudstvom (Gn 9, 11-17). Pôvodný náboženský význam sa však zmenil na symbol mierového hnutia. Od 70. rokov 20. storočia sa dúhová vlajka, v opačnom garde ako prirodzená postupnosť farieb, považuje za štandard medzinárodnej LGBT ideológie, ktorá sa tvári, že je proti diskriminácii homoerotického cítenia, ale v skutočnosti je protikladom prirodzenej a odhalenej antropológie. Ľudské telo vo svojej prirodzenej podobe v mužskej a ženskej sexualite nie je ničím iným než materiálom, ktorý autonómna vôľa premieňa na akýkoľvek prostriedok orgiastickej rozkoše, aby unikla nihilistickému základnému pocitu, teda aby unikla hroznej skúsenosti Božej smrti. Ako vždy, spolucestujúci ateistických ideológií si neuvedomujú skutočné zámery svojich protagonistov. Alebo nechcú poznať tieto zámery a radi sa nechajú oklamať propagandou, že ide len o boj proti diskriminácii.

Rilinger: Prvý vatikánsky koncil tiež rozhodol, že jurisdikčný primát zahŕňa aj možnosť pápeža vyhlasovať pravdy viery ex cathedra. To dáva pápežovi právo neomylne stanoviť princípy viery, ktorým musí veriť každý katolík. Táto autorita by mohla znamenať nebezpečenstvo, že pápež môže konať absolútne. Ale aj neomylnosť má svoje hranice. Čo máme rozumieť pod možnosťou neomylnosti?

Kardinál Müller: Ako som už povedal, osobné názory a životné skúsenosti úradujúceho pápeža nemožno akceptovať viac alebo menej ako názory a skúsenosti ktoréhokoľvek iného vzdelaného alebo dokonca slušného bežného človeka. Druhý vatikánsky koncil v Lumen gentium opäť podrobne vysvetľuje, čo sa rozumie pod neomylnosťou Cirkvi vo veciach viery a čo nie. Dogmatické vyhlásenia môžu mať kvalitu neomylnosti, ak svoj obsah odvodzujú zo Svätého písma a apoštolskej Tradície Božieho slova a ak sú formálne predložené k vereniu kompetentnou autoritou magistéria pápeža a biskupov za pomoci Ducha Svätého ako pravda zjavená Bohom. "Nedostávajú však nové verejné zjavenie ako súčasť božského depozitu viery (depositum fidei)." (Lumen gentium, 25)

Je preto celkom absurdné myslieť si, že by koncil alebo pápež mohol zrušiť skoršiu dogmu alebo napríklad stanoviť, že povaha sviatosti svätenia nezahŕňa požiadavku mužského pohlavia jej prijímateľa alebo že dve osoby rovnakého pohlavia môžu mať prirodzené manželstvo, t. j. manželstvo nepokrstených, alebo sviatostné manželstvo, t. j. manželstvo dvoch pokrstených osôb, alebo - aby sme uviedli ďalší príklad - že gesto požehnania nad párom rovnakého pohlavia má pozitívny účinok u Boha, ktorý vo svojej stvoriteľskej vôli požehnal muža a ženu ako manželský pár (Gn 1, 28). V krajnom prípade by sa pápež mohol stať heretikom ako súkromná osoba, a tak automaticky stratiť svoj úrad, ak je rozpor so zjavením a dogmatickým učením Cirkvi zjavný.

Rilinger: Aký je postup pri rozhodovaní ex cathedra? Je to osamotené rozhodnutie pápeža, alebo je to konečný bod dlhého procesu zápasu o správne hodnotenie pravdy viery?

Kardinál Müller: Pravda o tajomstvách viery je zjavená a plne obsiahnutá v Kristovi, Božom Slove, ktoré sa stalo telom. Môže ísť len o boj za pojmovú a koncepčnú verziu zjavenej doktríny. Božská prirodzenosť Božieho Syna a skutočnosť, že prijal plnú ľudskú prirodzenosť, sú obsahom zjavenia. To, že koncily od Nicey po Chalcedón (451) sa držali tohto pojmu s pojmom homoousion, teda Kristus ako súpodstatný s Božstvom Otca a rovný nám v ľudskej prirodzenosti, proti všetkým odchýlkam a rozriedeniam, je výsledkom dejín dogmy. V skutočnosti však neveríme v dogmy Cirkvi ako ľudské slová v Biblii alebo v magisteriálne definície, ale v Boha v jeho zjavených pravdách, ktoré sú len vyjadrené ľudským jazykom, ale nepredstavujú len - omylné - ľudské názory o Bohu (porov. 1 Sol 2, 13).

Rilinger: Pápežský primát je často vnímaný ako prekážka, pretože bráni jednotlivým miestnym cirkvám ísť vlastnou cestou viery. Túto tendenciu môžeme vidieť v úsilí nemeckých miestnych cirkví, ktoré sa zrejme pripojili k hnutiu “Los von Rom” prostredníctvom tzv. synodálnej cesty. Predstavuje teda primát záruku, že Katolícka cirkev môže konať ako univerzálna cirkev, a nie ako národná cirkev?

Kardinál Müller: Národná cirkev s vlastným vyznaním viery je absurdita v dvoch ohľadoch. Po prvé, národ, ľud, kultúra, jazyk nie sú ani produkujúce subjekty, ani pasívne membrány, ktoré by mohli preložiť božský šum v pozadí na ľudskú melódiu podľa vkusu súčasníkov. Naopak, Otcov spolupodstatný Syn je jediné Božie Slovo, ktoré sa nám plne a definitívne odovzdalo v Ježišovom človečenstve.

Božie slovo zjednocuje veriacich v Otcovom Duchu a Synovi naprieč rozmanitosťou kultúr do jednej Cirkvi. Proti zásadnému falšovaniu kresťanských tajomstiev jednoty, ako aj Božej Trojice, vtelenia, sviatosti Cirkvi a telesnosti spásy, Irenej Lyonský na konci 2. storočia proti gnostikom svojej i všetkých čias zdôraznil jednotu a spoločenstvo univerzálnej Cirkvi na základe apoštolskej tradície. "Toto posolstvo, ktoré prijala, Cirkev, hoci je rozptýlená po celom svete, uchováva tak starostlivo, akoby bývala v jednom dome. [...] Lebo aj keď sú jazyky všade na svete rôzne, obsah tradície je všade rovnaký. Cirkvi, ktoré existujú v Germánii, neveria a nešíria nič iné, ani tie na Pyrenejskom polostrove a medzi Keltmi, ani tie na Východe a v Egypte, v Líbyi a uprostred sveta." (Proti herézam I, 10, 2).

Rilinger: Petrov primát sa historicky vyvinul z pôvodného trojitého primátu Jána, Jakuba a Petra, ako je to doložené v Novom zákone. Môžete sledovať vývoj od trojitého primátu k Petrovmu primátu, a teda k pápežskému?

Kardinál Müller: S týmito tromi apoštolmi sa stretávame u synoptikov ako s najbližším okruhom apoštolov v rámci kolégia dvanástich apoštolov. V období po Veľkej noci a po apoštolskom období sa v dôsledku ranokresťanskej misie rozvíjali miestne cirkvi s kolégiom presbyterov, tiež s diakonmi, ktorým predsedal jeden biskup. Biskup potom vo svojej osobe predstavuje aj diachrónnu a synchrónnu jednotu cirkvi v nástupníctve apoštolov a vnútornú kontinuitu cirkvi s jej pôvodom v Kristovi a apoštoloch. Keďže iba rímsky biskup je osobným nástupcom Petra, zatiaľ čo ostatní biskupi sú nástupcami apoštolov ako celého kolégia, výsady Šimona ako Petra, ako skaly, na ktorej Kristus, Syn živého Boha, vybuduje svoju Cirkev, sa vzťahujú na rímskeho biskupa. Postupom času sa objavil titul pápež, ktorý v jednom termíne vystihuje petrinskú službu rímskeho biskupa.

Rilinger: Aj keď pápež vyhlasuje rozhodnutie ex cathedra len vo výnimočných prípadoch, vyvstáva otázka, ako pápež pripravuje svoje rozhodnutia. Spolieha sa na okruh poradcov? A ako je tento okruh poradcov zložený? Radí sa pápež s osobnými priateľmi alebo profesionálnymi poradcami, ktorí sú za svoje služby platení, alebo sa spolieha na podporu kardinálov, ktorí majú byť rodenými poradcami pápeža?

Kardinál Müller: Aj keď doktrinálne rozhodnutia Cirkvi v konkrétnych prípadoch neomylne odrážajú zjavenie, pretože sú nesené charizmou Ducha Svätého, predsa si vyžadujú čo najlepšiu ľudskú prípravu, "pokiaľ ide o ich správne osvetlenie a primeranú prezentáciu". (Lumen gentium 25). K tomu sú pápež a biskupi vnútorne zaviazaní. Aj pri všeobecnom riadení Cirkvi sa má pápež opierať predovšetkým o kardinálske kolégium, ktoré napokon reprezentuje Rímsku cirkev a - podobne ako presbyterát radí biskupovi - radí pápežovi kolegiálne/synodálne. Ako vo všetkých prípadoch, poradný orgán zložený najvyšším rozhodovacím orgánom podľa princípov podriadenosti a kamarátstva je málo užitočný úradujúcemu prezidentovi a viac škodí ako pomáha. Ten nepotrebuje pochvalu, ktorá lichotí ľudskej márnivosti, ale kritickú odbornosť zamestnancov, ktorých nezaujímajú láskavé gestá predstaveného, ale úspech jeho úradu, teda pontifikátu, pre Cirkev.

Rilinger: Vďaka jurisdikčnému primátu môže pápež vyhlasovať dogmy, ktoré musí Boží ľud poslúchať. Dogma však nemohla byť ani stiahnutá z diskurzu, takže pochybnosti o pravdivosti dogmy mohli vzniknúť v dôsledku teologického a filozofického vývoja. Ak sa pochybnosti stanú zjavnými, treba potom dogmu zachovať, alebo by sa na ňu nemalo radšej zabudnúť - ako to povedal Karl Rahner -, pretože každá dogma by mala byť otvorená budúcnosti?

Kardinál Müller: Pre Rahnera "otvorenosť voči budúcnosti" neznamená prevzatie z evolučného chápania pravdy, ale skôr čo najhlbšie pojmové a duchovné pochopenie zjavenej pravdy zo strany jednotlivého kresťana alebo celého Božieho ľudu. Treba rozlišovať medzi verenou pravdou a jej jazykovou verziou. Božia pravda je úplne zjavená v Kristovi, ale zostáva väčším tajomstvom, ktoré sa nám dáva poznať naším jazykom, ale nedá sa obsiahnuť našimi pojmami, a preto sa nedá racionalisticky zredukovať na matematický vzorec. Úkon viery nie je zameraný na formulu vyznania - akoby na drahocenné osadenie nekonečne cennejšieho diamantu -, ale na obsah, totiž na Boha, ktorý je pravdou samotnou (porov. Tomáš Akvinský, Summa theologiae II-II q. 1 a. 2 ad 2).

Rilinger: J. Ratzinger dokonca hovorí o tom, že pápeži by sa mohli stať škandalóznymi aj preto, že sa ako ľudské bytosti domnievajú, že chcú nastúpiť cestu, ktorá by z ich logiky mohla vykazovať zdanie legitímnosti, ale ktorá je v rozpore s Božím slovom. Je to tiež hranica neomylnosti?

Kardinál Müller: Nejde o obmedzenie neomylnosti Cirkvi v plnom podaní zjavenia, pretože za to vďačí charizme Ducha Svätého. Každý pápež však musí presne rozlišovať medzi svojou úlohou a sebou ako súkromnou osobou. Nesmie vnucovať svoje preferencie ostatným kresťanom, tak ako Číňania musia študovať Maovu bibliu alebo múdrosť svojho "veľkého predsedu". Ani pápež, biskup alebo iný cirkevný predstavený nesmie zneužívať dôveru, ktorá mu bola v bratskej atmosfére ľahko prejavená, aby svojim neschopným alebo skorumpovaným priateľom zabezpečil cirkevné úrady. Ak bol medzi Ježišom vybranými apoštolmi zradca a dokonca aj Peter počas umučenia zaprel Ježiša, potom vieme, že aj nositelia cirkevných úradov v dejinách a v súčasnosti môžu zlyhať a zneužiť svoj úrad sebecky alebo úzkoprso.

Máme príklad aj v otázkach viery, keď Pavol do očí odporoval Petrovi, keď si dovolil nebezpečnú dvojznačnosť v "pravde evanjelia" (Gal 2, 11-14). Naša citová a účinná náklonnosť k pápežovi a k nášmu biskupovi alebo farárovi nemá nič spoločné s nedôstojným kultom osobnosti svetských autokratov, ale je bratskou láskou k spolukresťanovi, ktorému bol zverený vysoký úrad. Aj v tomto môže zlyhať. Preto láskavá kritika podporuje Cirkev viac ako servilné pokrytectvo.

Ale najlepším prostriedkom, ktorým môžeme stáť pri pápežovi a biskupoch, je modlitba. Dôverujeme Ježišovi, Pánovi Cirkvi, ktorý pred umučením povedal Šimonovi, skale, na ktorej chcel postaviť svoju Cirkev (Mt 16, 18): "Šimon, Šimon, hľa, satan si vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Modlil som sa však za vás, aby vaša viera nezhasla. A keď sa obrátiš, posilňuj svojich bratov." (Lk 22, 32).

www.kath.net

   Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!