Posolstvo Mons. Jána Sokola pri príležitosti jeho 90 rokov. Svet očami otca Ľubomíra (19)
Choroba mi neumožnila napísať tento text skôr, nakoľko už uplynulo 10 dní od jubilea Mons. Jána Sokola, ktoré oslavoval v Trnavskej katedrále a ktorého som sa aj ja sám zúčastnil a koncelebroval svätú omšu pri príležitosti jeho 90. narodenín. Nič však nie je náhoda a je možno vhodné zamýšľať sa nad životom významného biskupa v predvečer biskupskej vysviacky ďalšieho Slovenského biskupa. Domnievam sa, že je to práve poslanie biskupa, ktoré charakterizuje osobu emeritného trnavského arcibiskupa. Učiť, riadiť a posväcovať sú tri základné charakteristiky takéhoto poslania podľa náuky II. vatikánskeho koncilu, v ktorej je kňaz a biskup poslaný v mene Krista hlavy, čo ho podstatne odlišuje od ostatných pokrstených.
Biskupi sa teda spolu s presbytermi a diakonmi, svojimi pomocníkmi, podujali na službu spoločenstva a stoja v Božom mene na čele stáda, ktorému sú pastiermi ako učitelia viery, kňazi posvätnej bohoslužby a služobníci pri vedení Cirkvi.
(LG 47-49)
Ako kňaz, ktorý mons. Sokola nezažil počas jeho pôsobenia môžem hodnotiť jeho pôsobenie s istým odstupom. Skutočnosť, že v mnohých okolnostiach života spoločnosti ako aj Cirkvi bol niekedy, niektorými považovaný za kontroverznú osobu, je len znamením toho, že bol skutočnou osobnosťou. Slovami evanjelia, bol znamením odporu.
Veľa sa popísalo o jeho vzťahoch k ŠTB. Verejne sa vyjadrili mnohé relevantné osoby, ktoré nemôže nikto spochybňovať, ako napríklad nebohý kardinál Korec, ktorého z kolaborantstva s bývalým režimom možno sotva obviniť.
Biskupom sa stal v roku 1988, teda ešte počas komunizmu. Je známe z verejných spisov, že režim s jeho menovaním nesúhlasil. Vo svojej prvej kázni ako arcibiskupa predznamenal charakteristické črty jeho biskupského pôsobenia. Hneď v úvode sa obracal k Božskému srdcu, typickej črte ľudovej zbožnosti. Mons. Sokol nie je intelektuál, ale je to muž živej viery a zmienka Božského srdca v úvode jeho kázne na toto poukazuje.
Zvyšnú časť jeho kázne charakterizuje práve jeho mariánska úcta, ktorá sa dostala aj do jeho biskupského hesla, duchovne obnoviť všetko skrze Máriu. Jej, Matke Božej, je venovaná celá druhá polovica jeho prvej kázne v úrade biskupa. Od kedy som Mons. Sokola spoznal, bola to práve jeho živá viera, ktorá ho charakterizovala. Vždy zdôrazňoval, kdekoľvek chodil živú realitu Božej prítomnosti.
V dnešnom sofistikovanom svete, kde má každý človek, kde-čo vyštudované a v spoločnosti, ktorá má tendencie k prešpekulovanosti bola práve ľudová zbožnosť cestou k jednoduchému evanjeliovému srdcu.
Hoci mal právo ako biskup na uchovávanie sviatosti oltárnej vo svojom byte, tejto možnosti sa zriekol. Chodil každý deň, kým mu to nohy umožňovali navštevovať Trnavské kostoly, aby tam zotrvával v modlitbe a povzbudzoval aj ostatných veriacich k živej viere v Ježišovu prítomnosť. Časom si dal zhotoviť dokonca malé obrázky, ktoré všade rozdával so svojimi piliermi duchovného života.
Poučiť a povzbudiť, hovoril vždy každému, kto mal predniesť kázeň počas svätej omše. Dnes sa často zabúda na to, že nie je to pápež v prvom rade, ktorý je najvyšším učiteľom viery, ale práve biskup. Mons. Sokol si bol tejto zodpovednosti vedomý. Mnohokrát veľmi jasno, avšak o to ľahšie pre poslucháča odovzdával aj tie najzložitejšie pravdy viery. Vedel, že keď človek nepozná svoju vieru, nemôže ju ani milovať a teda ani obstáť. Zároveň nestačilo poučenie, ale bolo potrebné aj povzbudenie príkladom z konkrétneho života. Príklady, ktoré používal hovorili o tom, že viera tvorila v jeho živote integrálnu súčasť a žil celý kňazský a biskupský život v úplnej detinskej odovzdanosti do Božej vôle.
Keď bolo potrebné navštíviť nemocnicu, či inú svetskú inštitúciu, vždy elegantne upravený s biskupským krížom a samozrejme svojimi katechetickými obrázkami sa vydal na cestu. Nikdy nepopieral od prvej chvíle, kým je: totiž biskup, učiteľ viery. Kdekoľvek sa nachádzal, trebárs aj na letisku, každú možnosť využil ku katechizácii. Byť kňazom, či biskupom znamená povolanie na celý život. Stretávajúc sa s radosťami i bolesťami súčasného sveta, nie je možné sa tváriť, že v istých momentoch má kňaz, či biskup voľno.
Napokon je potrebné pripomenúť národný aspekt biskupskej služby Mons. Sokola. Vernosť Cirkvi a národu sú pre neho nerozlučiteľné. Vedomý si svojho zodpovedného poslania ako aj dejín Slovenského národa, skrze svoj episkopát sa snažil integrovať tieto náročné krídla svojej služby. Hodnotiť niektoré jeho vyhlásenia ohľadom dejín z pohľadu čisto historického bez toho, aby sa brala v úvahu skôr národná identita a vzťah k dejinám je veľká chyba. Nevraživosť k niektorým jeho vyhláseniam, týkajúcich sa dejín je mnohokrát skrytá nevraživosť voči Cirkvi samotnej.
Vzťah k národu je konkrétnym žitým rozmerom viery a preto ho nikdy nemožno oddeliť, aj keď nemusíme so všetkým, čo sa deje súhlasiť. Dejiny ukazujú, že keď Cirkev rozkvitala vo svätosti, práve jej členovia sa stali aj kvasom občianskej spoločnosti. Jedno je od druhého neoddeliteľné.
Otcovská čnosť mons. Sokola sa prejavovala aj v množstve bohoslovcov a kňazov, ktorí študovali v zahraničí mnohokrát na prestížnych univerzitách. Z viacerých sa stali biskupi, či akademici, alebo iní cirkevní hodnostári. Iní sa mu zase obrátili časom chrbtom, či kňazské povolanie zanechali a stali sa z nich bojovníci proti Cirkvi, či proti nemu samotnému. Keď som mu niekedy naznačoval tieto smutné udalosti, z ktorých som bol v niektorých prípadoch priamym svedkom- usmial sa a bez váhania zvolal svoje známe: „ Kristov život sa musí v našom živote zračiť celý. Nie len hosanna, ale aj ukrižuj.“ Skrátka otec arcibiskup má vždy odpoveď na všetko v duchu detinskej, evanjeliovej viery, ktorá sa jeho pribúdajúcimi rokmi stáva ešte očividnejšou.
Počas minulého leta bola potrebná jeho krátka hospitalizácia. Bolo už uprostred noci, keď sme prišli do nemocnice. Unavení lekári, pacienti, nesúci si utrpenie, s ktorým prišli na urgentný príjem. Medzitým chorý otec arcibiskup, ktorému sa už počas kňazskej vysviacky urobilo nevoľno v katedrále. Jeho príchodom ožilo celé oddelenie, na smutných perách zažiaril úsmev. Z posledných síl, aj keď to tak nevyzeralo- chŕlil svoje známe múdrosti- apoftegmatá. „Nenechať sa znechutiť nikým ničím, ani sebou samým. Kto kývne končí, kto sa borí sa preborí.“
Túto jeho vytrvalosť v duchovnom boji vykresľujú aj mnohé snahy médií, niekedy aj tých samozvaných konzervatívnych o jeho diskreditáciu. V minulosti dokonca vyhral aj súd so slniečkárskym týždenníkom Týždeň. Samozrejme, klamstvá sa naďalej šírili proti nemu a dôkaz mediálnej manipulácie voči starému arcibiskupovi, ktorá bola hnaná vraj kresťanským demokratom upadla do zabudnutia.
Napokon k oslave jeho 90tky. Bez ohľadu na to, kto si čo o mons. Sokolovi myslí, je neodnímateľným faktom, že bol prvým a posledným arcibiskupom - metropolitom Slovenska. Dlhé roky riadil takmer 800 kňazov a 400 farností. Vysvätil stovky kňazov, postavil takmer 70 kostolov. Opravil a vybudoval v podstate 2 arcidiecézy, 2 katedrály, 2 arcibiskupské úrady. Založil desiatky cirkevných škôl atď. Boh si ho vyvolil, aby v prechode od komunistickej tyranie vybudoval Cirkev v novovzniknutom štáte, ktorý sám previedol k vzniku, prostredníctvom slávnostnej liturgie po jeho vzniku. Následne sám inauguroval v Bratislavskej katedrále svätého Martina prvého prezidenta novovzniknutej Slovenskej republiky. Z čisto historického pohľadu vybudoval a dosiahol niečo, čo je dejinne veľmi ojedinelé. Mnohí svojou neprítomnosťou na oslave jeho 90tky dali najavo našu slovenskú malosť, kedy naše falošné city, víťazia nad historickými skutočnosťami a faktami.
Ostáva dúfať, že nám ešte Boh otca arcibiskupa nechá medzi nami, aby nám rozdával to, čo je jeho kľúčová náuka, prameniaca z jeho živej viery. To čo dnes zvlášť všetci potrebujeme, keď sledujeme útrapy, ktorými svätá Cirkev prechádza, alebo aby som použil jeho slová- uprostred tmy, ktorá sa valí na Cirkev, je optimizmus.
Optimizmus prameniaci z katolíckej viery. Z viery v Božiu prozreteľnosť, ktorá vedie celý svet k svojmu zavŕšeniu v Božej sláve. A že Cirkev ani pekelné brány nepremôžu, že máme dúfať, lebo Ježiš premohol svet. A nenechal nás samých, dal nám Máriu, skrze ktorú chce svet duchovne obnoviť. Renovatio spiritualis per Mariam.
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
