Kardinál Muller: "Katolícka cirkev nie je pápežovou cirkvou, a preto katolíci nie sú pápežencami, ale kresťanmi"
Exkluzívny rozhovor s kardinálom Gerhardom Müllerom
Kardinál Müller sa zaoberá povahou pápežskej neomylnosti, hranicami pápežskej autority a možnosťou existencie heretického pápeža. Colle Santis recentne poslal kardinálovi Gerhardovi Müllerovi niekoľko otázok týkajúcich sa pápežskej neomylnosti a nedávnych kardinálových slov, v ktorých označil pápeža Františka za schvaľovateľa materiálnej herézy. Kardinál bol natoľko láskavý, že na moje otázky odpovedal v nasledujúcej výmene e-mailov.
Ako by ste opísali podstatu pápežskej neomylnosti? Za akých okolností sa uplatňuje pápežská neomylnosť?
Kardinál Müller: Povaha, podmienky a hranice pápežskej neomylnosti ako výrazu neomylnosti celej Cirkvi sú definované v 4. kapitole dogmatickej konštitúcie Pastor aeternus Prvého vatikánskeho koncilu (1870). S odkazom na začlenenie najvyššej autority do kolégia biskupov, ktorého je viditeľnou hlavou, Druhý vatikánsky koncil vyhlasuje:
Neomylnosť, ktorou chcel božský Vykupiteľ obdarovať svoju Cirkev pri definovaní náuky viery a mravov, siaha tak ďaleko, ako si to vyžaduje depozit Božieho zjavenia (divinae Revelationis depositum), ktorý sa musí čisto zachovávať a verne vykladať. (Lumen gentium 25)
Nemeckí biskupi so súhlasom pápeža Pia IX. vyhlásili nemeckému kancelárovi Bismarckovi, ktorý chcel zneužiť I. vatikánsky koncil na ospravedlnenie zničenia Katolíckej cirkvi v rámci "Kulturkampfu": "...neomylné magistérium Cirkvi je viazané na obsah Svätého písma a Tradície, ako aj na doktrinálne rozhodnutia, ktoré už vydalo cirkevné magistérium" (Denzinger-Hünermann č. 3116). To s najvyššou autoritou hovorí aj Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum (čl. 10). Treba dodať, že veriaci musia preukazovať "nábožnú poslušnosť vôle a rozumu" svojim biskupom a najmä autentickému magistériu rímskeho biskupa, aj keď nehovorí na základe najvyššej magisteriálnej autority (ex cathedra). Platí to podľa toho, aký dôraz sa kladie na konkrétnu doktrínu, ktorá však musí byť explicitne alebo implicitne obsiahnutá v zjavení.
Čo tradične učila Cirkev o hraniciach pápežskej autority?
Kardinál Müller: Podľa Kristovej božskej autority je základom a hranicou učenia a pastoračnej služby Cirkvi zjavenie samotného Boha: "Choďte ku všetkým národom... a naučte ich poslúchať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28, 20). Dôležitý je prístup ku katolíckej ekleziológii. Druhý vatikánsky koncil v Lumen gentium nezačal pápežom, pretože na rozdiel od postoja tradičnej protestantskej polemiky Katolícka cirkev nie je cirkvou pápeža, a preto katolíci nie sú pápežencami, ale kresťanmi. Kristus je hlavou Cirkvi a od neho prechádza všetka božská milosť a pravda na údy jeho tela, ktorým je Cirkev. On ju však ustanovil aj sviatostne ako viditeľné spoločenstvo vyznania, prostriedkov milosti a jednoty v biskupskom vedení. Preto biskupi a kňazi učia, vedú a posväcujú veriacich v mene Krista (a vôbec nie v mene pápeža). Katolíci však nie sú poddanými cirkevných nadriadených, ktorým by boli povinní slepou kádrovou poslušnosťou ako v totalitnom politickom systéme. Ako osoby vo svojom svedomí a modlitbe idú priamo k Bohu v Kristovi a v Duchu Svätom. Úkon viery smeruje priamo k Bohu, zatiaľ čo magistérium biskupov má za úlohu iba verne a úplne zachovávať obsah zjavenia (daný vo Svätom písme a apoštolskej tradícii) a predkladať ho Cirkvi tak, ako ho zjavil Boh.
Magistérium nie je nad Božím slovom, ale slúži mu tým, že neučí nič iné než to, čo bolo odovzdané, pretože počúva Božie slovo z Božieho poverenia a s pomocou Ducha Svätého ho s úctou počúva, posvätne uchováva a verne vykladá... (Dei verbum 10)
V kultúre odcudzenej kresťanstvu je dôležité neinterpretovať cirkevnú autoritu v zmysle politickej moci a mediálnej manipulácie mienky, ale vo svetle Božieho zjavenia v Kristovi ako svetla, ktoré osvecuje každého človeka a vedie k večnému životu (Jn 1, 1 - 18). Ani kardináli Rímskej cirkvi nemôžu sľúbiť absolútnu poslušnosť pápežovi a obetovať svoje svedomie a odbornosť pochybnej agende, ako by chcel argumentovať britský vatikanista Christopher Lamb proti tzv. vnútrocirkevnej opozícii vo svojej knihe The Outsider. Tých, ktorí zaostávajú za vierou a disciplínou Cirkvi, treba duchovnými prostriedkami a cirkevnými trestami vrátiť na správnu cestu. Absolútni vládcovia, ktorí likvidovali svojich neposlušných kolegov v komunistickom politbyre alebo v anglickej kráľovskej tajnej rade vyhnanstvom, zbavením majetku a ukážkovými súdmi, nám nie sú príkladom. Aj pápežské dejiny nám ponúkajú niekoľko nedôstojných predstavení víťazstva moci nad právom.
Mohli by ste stručne opísať niektoré spoločné názory na rôzne teologické stanoviská týkajúce sa toho, ako reagovať na tézu heretického pápeža, a ako široko sú tieto názory akceptované medzi teológmi a kanonistami?
Kardinál Müller: Základný problém vyplýva z rozlišovania medzi pápežom ako nositeľom petrovského úradu s jeho špecifickými právomocami na jednej strane a pápežom ako individuálnym kresťanom v stave pútnika, ktorý môže stratiť posväcujúcu milosť aj smrteľným hriechom alebo ktorý môže vnútorne i navonok zjavne odpadnúť od viery, hereticky odporovať učeniu viery, či dokonca sa schizmaticky odlúčiť od Cirkvi. Pokiaľ ide o odpadnutie od viery, zjavnú herézu alebo otvorenú schizmu pápeža ako jednotlivca, je to skôr teoretická otázka alebo historické a teologické hodnotenie pochybných postáv pápežských dejín (najznámejšia je otázka herézy a exkomunikácie pápeža Honória I.). Učiteľ Cirkvi Robert Bellarmín vo svojom veľkom diele De Romano Pontifice (kniha II, 30. časť) zhrnul dovtedy vyslovené teologické názory na možnú herézu pápeža a stratu jeho úradu. V každom prípade sa vylučuje názor, že by nejaká cirkevná alebo dokonca svetská autorita mohla zosadiť pápeža v súdnom konaní (ako proti prípadu konciliarizmu, galikanizmu atď.). Kardináli ho skutočne zvolili za osobu, ktorá má obsadiť Petrovu katedru. V skutočnosti je však menovaný Kristom, ak prijal voľbu a je rímskym biskupom na základe vysviacky, a teda Petrovým nástupcom. V prípade zjavného a notoricky známeho rozporu, čo Boh chráň, s učením Svätého písma alebo s dogmatickými definíciami učenia viery, by ho veriaci už neboli povinní poslúchať a on sám by takpovediac stratil svoj úrad. V praxi by to však, podobne ako v neskorom stredoveku, rozdelilo Cirkev na rôzne poslušnosti podľa toho, kto považuje svojho pápeža za legitímneho Petrovho nástupcu. Za podrobnú diskusiu o tejto chúlostivej otázke vďačíme profesorovi Arnaldovi Xavierovi da Silveirovi (Se un Papa è eretico: che fare? Roma 2019; "Môže byť pápež heretik"). Ja sám som vydal knihu o celej teológii pápežstva: Gerhard kardinál Müller, Pápež: Jeho poslanie a jeho úloha (Catholic University of America Press, Washington, DC, 2021).
Ako viete, existuje rozdiel medzi teologickými názormi, dokonca aj rozšírenými alebo pravdepodobnými teologickými názormi, a oficiálnym učením Cirkvi. Aký je súčasný stav cirkevného učenia v otázke, ako postupovať v prípade heretického pápeža? Má Cirkev oficiálne definovaný názor? Existoval niekedy v dejinách Cirkvi bod, v ktorom mala Cirkev na túto záležitosť konkrétny alebo definovaný názor?
Kardinál Müller: V týchto hraničných prípadoch nemôže existovať definícia, pretože definície sa týkajú zjavenej viery. Možno to vidieť na pokusoch koncilov v Kostnici a Bazileji, ktoré museli nájsť praktické východisko zo západnej schizmy napriek falošnému učeniu o nadradenosti koncilu nad vtedajšími pápežmi a protipápežmi. Okrem spomínaného rozdielu (medzi pápežom v jeho úrade ako nástupcom Krista a aktuálnym držiteľom tohto úradu počas jeho pontifikátu) nemôže existovať žiadna kanonická procedúra (t. j. čisto pozitívne cirkevné právo nadradené nad božské právo), ktorá by mohla oficiálne vyhlásiť vládnuceho pápeža za formálneho heretika a právne ho zosadiť. Osobnú charizmu neomylnosti ex cathedra si nemožno zamieňať s osobitnou milosťou záchrany od hriechu a odpadnutia v stave pútnika. Túto medzeru nemožno v Cirkvi ignorovať, pretože najvyššiu autoritu nemôže donekonečna posudzovať ešte vyššia autorita, a preto jediným sudcom vládnuceho pápeža je iba Boh. On sa postará o to, aby sa Cirkev nezničila v koreňoch svojej jednoty v Kristovej pravde. O to viac je v tejto situácii potrebná naša pokorná modlitba a kresťanský štýl vzájomného jednania.
Osobnú charizmu neomylnosti ex cathedra si netreba zamieňať s osobitnou milosťou záchrany pred hriechom a odpadnutím od viery v pútnickom stave.
Vyskytol sa niekedy v minulosti heretický pápež, a ak áno, ako na to reagovala Cirkev? Čo sa môžeme z týchto historických udalostí naučiť?
Kardinál Müller: V priebehu storočí sa pojem heréza vykladal širšie i užšie. V dnešnom technickom zmysle formálnej herézy, t. j. priameho popierania zjavenej doktríny dogmaticky definovanej Cirkvou, neexistoval ani jeden heretický pápež (ani ako súkromná osoba), a to ani v historickej retrospektíve. Skutočnosť, že rímski biskupi v Petrovom nástupníctve vždy zostali verní apoštolskej viere a aktívne ju predkladali celej Cirkvi, je historicky dokázateľná a zároveň je predmetom katolíckej a božskej viery (I. vatikánsky koncil, Pastor aeternus, 4. kapitola).
Zdá sa, akoby si pápež František niektorými svojimi výrokmi uvedomoval učenie Cirkvi a vedel, že veriaci katolíci vedia, čo je učenie Cirkvi, a preto sa príliš nezaoberá jednoduchým potvrdzovaním alebo výkladom učenia Cirkvi, ako skôr snahou využiť dostupné duchovné a pastoračné nástroje na to, aby priviedol ľudí k hlbšiemu spoločenstvu s Kristom a jeho Cirkvou a riešil praktické otázky s tým spojené. Zdá sa, že je to tak aj v prípade problematickejších alebo zavádzajúcich výrokov pápeža Františka. Súhlasíte s týmto hodnotením? S tým súvisí aj názor, ktorý prezentujú niektorí komentátori, že mnohé dôsledky, ktoré ľudia vidia v slovách pápeža Františka, sú v slovách pápeža Františka vyčítané určitými ľuďmi v médiách, ktorí chcú, aby Katolícka cirkev zmenila svoje učenie, a ak Cirkev nemôže alebo nechce zmeniť svoje učenie, môžu aspoň prekrútiť slová pápeža Františka tak, aby to vyzeralo, že sa chystá zmeniť učenie Cirkvi. Koľko problematických prvkov učenia pápeža Františka podľa vás vychádza z tejto dynamiky?
Kardinál Müller: Určite, v dobe silne ideologizovaných médií je potrebné uviesť na pravú mieru rôzne skupiny, ktoré inštrumentalizujú výroky pápeža Františka pre svoje vlastné záujmy. Musíme tiež rešpektovať osobuna Petrovom stolci. Pokiaľ ide o teologickú hĺbku a precíznosť vyjadrovania, pápež Benedikt bol v bohatých dejinách pápežov skôr výnimkou než normou. Biskupi a pápež si však musia byť vedomí aj hraníc svojho poslania. Svoju Kristom danú autoritu môžu využívať len na to, aby viedli ľudí ku Kristovi prostredníctvom Božieho slova a svätých sviatostí (a v nijakom prípade nepoškodzovali dôveryhodnosť Cirkvi rodinkárstvom a prospechárstvom, zeitgeistickým (páčiacim sa duchu doby) vtieraním sa). Treba tiež dodržiavať relatívnu autonómiu rôznych sekulárnych subjektívnych oblastí (Gaudium et spes 36), s ktorými sú spojené len do tej miery, že musia brániť dôstojnosť a slobodu človeka pred politickými, ideologickými a mediálnymi zásahmi. Medzi náukou a pastoráciou nemôže byť ani absolútny či dokonca pragmatický protiklad, pretože sám Kristus je učiteľom a pastierom vo svojej osobe. V žiadnom prípade nemožno predpokladať, že by dnes bola poznaná cirkevná náuka (žiaľ, ani všetci biskupi, ktorých príkladov je dosť), aby sa mohla sústrediť len na pastoračnú aplikáciu na jednotlivých ľudí alebo "marginalizované skupiny". Nestačí sa len fotografovať s takzvanými "transpersónami", ale treba mať aj odvahu pomenovať nepriateľskú zmenu pohlavia ako ťažký hriech proti vôli Stvoriteľa. Okrem toho "učenie apoštolov" (Sk 2, 42) v podobe učenia Cirkvi nie je len nejaký myšlienkový systém, s ktorým normálny katolík nemá nič spoločné, ale Božie slovo, ktoré vytvára spásu a prebúdza vieru, ktoré je Cirkvi dané v apoštolskom slove biskupov a kňazov (porov. 1 Sol 2, 13). O mediálnom formáte treba uvažovať aj konkrétne. Pápežské rozhovory môžu byť užitočné a povzbudiť ľudí vo viere a poskytnúť im orientáciu. Nie sú však záväznými dokumentmi, ktoré autoritatívne vykladajú vieru Cirkvi. Vzhľadom na to, že pozornosť médií pre Cirkev sa celosvetovo sústreďuje na pápeža, treba poznamenať, že katolíci veria v Krista a spásu môžu očakávať len od neho a že pápež a biskupi sú len jeho služobníkmi. Pretože sa zabúda, že Cirkev ako Kristovo telo a chrám Ducha Svätého je najintímnejším životným spoločenstvom s trojjediným Bohom, ktorému viditeľná forma Cirkvi slúži len ako prostriedok (Lumen gentium 8), nesprávne posudzujú novinári pomocou politických a ideologických kategórií (ľavica - pravica, konzervatívci - modernisti atď.). Lichotivé rámcovanie a formulovanie "Cirkvi pápeža Františka" alebo biskupov na "Bergogliovej línii", ktorí "nezvratnými" rozhodnutiami revolucionizujú Kristovu Cirkev, je nielen teologicky nesprávne, ale podkopáva aj dôveryhodnosť Cirkvi ako sviatosti spásy sveta v Ježišovi Kristovi (1 Tim 2, 5).
Ako by mali veriaci katolíci reagovať na teologicky alebo duchovne problematické vyhlásenia, ktoré predkladá pápež? Ako si majú zachovať nevyhnutnosť poslušnosti a spoločenstva s pápežom a potrebu evanjelizovať v prítomnosti problematických alebo ťažko interpretovateľných výrokov pápeža?
Kardinál Müller: Svoju vieru čerpáme zo Svätého písma a z učenia Cirkvi zhrnutého v oficiálnom katechizme, ktorý vychádza z učenia Druhého vatikánskeho koncilu. Žijeme z Kristovej milosti vo sviatostiach. Život Cirkvi sa odohráva vo farnostiach, modlitebných spoločenstvách, katolíckych školách a inštitúciách. Akokoľvek je orientácia na "Rím" dôležitá vzhľadom na jednotu univerzálnej Cirkvi v Kristovej pravde, nesmieme si článok viery o učiteľskom a jurisdikčnom prvenstve rímskeho biskupa ako Petrovho nástupcu zamieňať s kultom osobnosti, ako sa to deje aj v sekulárnom kontexte. Kristus je hlavou Cirkvi, od ktorého vychádza všetka milosť a pravda. Apoštoli na čele s Petrom sú len jeho svedkami a zvestovateľmi. Venujú sa "službe slova a modlitieb", liturgii (Sk 6, 4). Kritériom pre pápeža a biskupov v našej dobe nie je ich spoločenská prestíž a ich prítomnosť v médiách, ale otázka, či sprítomňujú Krista v tejto dobe. Pápež a biskupi slúžia Cirkvi ako vzory, nasledujúc príklad dobrého pastiera, ktorý položil svoj život za svoje ovce (1 Pt 5, 1 - 4).
Ďakujeme Jeho Eminencii, že si našila čas a odpovedal na tieto otázky. Pôvodne zverejnené na crisismagasine
Neváhajte mi napísať Vaše postrehy a nápady emailom na info@oteclubomir.sk
Vaše milodary umožnia vznik povzbudivých myšlienok a ich publikovanie. Akákoľvek čiastka je veľkou pomocou!
